13. kapitola

6. listopadu 2016 v 21:26 | Leann |  Hra na lásku

Bailey dopila hrnček s čajom, položila ho na konferenčný stolík a zložila si ruky do lona. Nevedela, čo robiť. Vedela, že Flintovo sledovanie si viac nemôže nechávať pre seba, lebo to už zjavne prestáva zvládať. Potrebovala to niekomu povedať, ale zdôvoriť sa s tým Harrymu Potterovi? Takmer cudziemu človeku a Albusovmu otcovi? Ak to mala niekomu prezradiť, prvý jej v hlave skrsol, samozrejme, Tom, ktorý bol jej najlepší priateľ a záležalo mu na nej. Harry Potter ju skoro vôbec nepoznal a nezáležalo mu na nej, iba sa jej cítil byť dlžný.
"Bol to nejaký záchvat? Ste chorá?" opýtal sa jej po dlhej chvíli ticha, keď jeho pohár trpezlivosti pretiekol.
Bailey zodvihla hlavu a pokrútila ňou. "Nie, nie som chorá."
"Myslel som si," zamrmlal. "Vyzerali ste skôr vystrašene."
Odvrátila sa od neho a naprázdno prehltla. Bude zapierať alebo nie? Zdôverí sa niekomu, kto o nej skoro nič nevedel? Rozhodla sa. "Čo ak by som vám povedala, že... že mi možno hrozí nebezpečenstvo?"
Videla na ňom, ako okamžite zbystril pozornosť. "Som auror. Ak to niekomu máte povedať, som tá najrozumnejšia voľba." Prezrel si ju. "Prečo si myslíte, že ste v nebezpečenstve?"
Hoci už spravila rozhodnutie povedať mu pravdu, nešlo to z nej práve ľahko. Nebola v stave zaobaliť to do príbehu s logickou nadväznosťou, a tak proste vyhŕkla to, v čom bol problém. "On... nedá mi pokoj. Neustále mi posiela rôzne odkazy. Sleduje ma."
"Dôtieravý fanúšik?" hádal.
"Nie," rýchlo ho uistila Bailey, "to nie. Je to osobné. Poznám ho už dlho a nedávno sme sa po rokoch znovu stretli. Odvtedy sa ho nemôžem zbaviť. Je jedno, koľkokrát som mu už povedala, aby ma nechal na pokoji, neprestal s tým."
"Možnože iba naozaj veľmi chce, aby ste mu dali šancu. Prečo si myslíte, že vám hrozí nebezpečenstvo? Naznačil snáď niečo také?"
"Nie," zašomrala. Pozrela sa na neho a zhlboka sa nadýchla. "Ale už raz v minulosti niekoho napadol. Teda... o tomto jednom prípade viem, ale možno sa to stalo viackrát... Vtedy sa z toho vyvliekol a nakoniec sa to ututlalo. Iste pochopíte, že sa obávam, že sa to stane aj mne. Bojím sa, že je len otázkou času, kedy sa osmelí a pokúsi sa o niečo."
"Takže doteraz to boli iba listy?"
Prikývla. "Väčšinou ma v nich pozýva na obed alebo niekam von, ale občas tam podrobne popíše, kde všade som v ten deň bola a čo som mala oblečené. Podľa toho viem, že ma sleduje."
Auror si povzdychol a odvrátil od nej pohľad. "Nuž, ak sú to len listy..."
"Ja viem," prerušila ho, "nie je to dôvod a zatknutie. Preto som s tým ani nešla na Ministerstvo."
"Nechali ste si tie listy? Možno by sa dal zariadiť zákaz kontaktu a priblíženia sa," navrhol jej. Bailey však pokrútila hlavou.
"Mám iba tie posledné dva, ostatné som vyhodila." Keď uvidela jeho výraz, rýchlo sa dala do vysvetľovania. Nechcela, aby si o nej myslel, že je nejaký idiot. "Myslela som si, že s tým prestane. On... pozná mojich rodičov, dobre pozná môjho otca a ja som si myslela, že sa neodváži skúsiť niečo. Lenže keď tie odkazy pokračujú... už si nie som ničím istá."
"Dva listy ako dôkazy na zákaz kontaktu nebudú stačiť," informoval ju ponurým tónom.
Bailey prikývla. Očakávala to. "Myslela som si," zašomrala. "Takže aké iné možnosti mám? Pretože ak s tým neprestane, asi sa budem musieť vrátiť do Paríža. Lenže čo mu zabráni, aby si ma našiel aj tam?"
"V prvom rade treba posilniť ochranné kúzla na vašom byte, ale ak vravíte, že už niekoho napadol, najrozumnejšie by bolo, keby ste sa vrátili od rodičovského domu," poradil jej.
Odfrkla si. "Jasné, iste." To sa určite nestane. Radšej sa vráti späť do Paríža ako sa nasťahovať späť k svojej matke. Potter nad jej reakciou nadvihol obočie, ale nijako to nekomentoval.
"Možno Zabini... teda, váš otec by mu mohol dohovoriť. Má peniaze, vplyv a prostriedky na to, aby mu nahnal strach," navrhol.
To nebol až taký zlý nápad, ale v tejto fáze by do toho ešte nerada zaťahovala svojich rodičov. Vlastne sa ešte nič nestalo, takže nechcela robiť zbytočne poplach. Otcovi o Flintovej nelichotivej minulosti povedala celú pravdu - tú pravdu, ktorú vedela - a ak by sa dozvedel, že má teraz na muške ju... nechcela premýšľať nad tým, ako by to dopadlo. Jej otec nepatril do slizolinu len tak pre nič za nič.
"Zatiaľ to otcovi nechcem povedať. Ktovie ako by zareagoval," úprimne odvetila a stretla s Potterovým chýpavým pohľadom.
"Ale nemali by ste si to nechávať pre seba. Aspoň vaši priatelia by o tom mali vedieť."
Vrhla na neho podráždený pohľad. Z nejakého dôvodu ju jeho slová vytočili. "Prečo? Bojíte sa, že by sa kvôli mne niečo stalo Rose?"
Albusovho otca jej obvinenie zjavne zaskočilo. "Nie. Keď budú vedieť, že vás niekto obťažuje, sami budú ostražitejší a budú na vás dávať pozor."
"Nepotrebujem nad sebou dozor," odvrkla, ale vzápätí si uvedomila, akú hlúposť povedala. Bol svedkom jej záchvatu, tak čo sa mu to vlastne snažila nahovoriť? "Nechcem, aby sa o mňa báli," povedala napokon, ale ani to nebol ten pravý dôvod.
Flint v Rokforte napadol Rose a ona sa už iba pri zmienke o ňom roztrasie ako osika, takže jej to povedať nemohla. A okrem toho sa jej Bailey zdráhala priznať, že matka ju chcela natlačiť do vzťahu s ním a prinútila ju večerať s ním u nich doma. S takým násilníckym chrapúňom, ktorý takmer znásilnil jej najlepšiu kamarátku. Bolo to trápne a ona by sa za to a za svoju mamu nehorázne hanbila. Boli síce najlepšie kamarátky, ale stále existovali veci, ktoré jej Bailey nepovedala a nikdy nepovie. A stále sa zdráhala ukázať svojim priateľom svoju slabosť a strach. Bola slizolinčanka a to jej nedovoľovalo úplne sa Rose otvoriť a podeliť sa aj s vecami, ktoré by ju ponížili. Bol iba jeden človek, ktorému by bola ochotná ukázať všetko, čo v sebe nosila, ale tá možnosť bola už definitívne preč.
"Hoci s vaším postojom nesúhlasím, nemôžem vás do ničoho nútiť. Ale čo keby som vám posilnil obrany na byte?" ponúkol sa. "Aspoň to pre vás môžem urobiť."
Bailey na neho vyvalila oči. "Prečo by ste to robili?"
Na jej ohromné prekvapenie nad ňou prevrátil oči. "Neprebrali sme to už? Pomohli ste môjmu synovi a-"
Rýchlo pokrútila hlavou. "Nič mi nedlhujete. Nemusíte sa cítiť zaviazaný."
"-a okrem toho ste pomohli Lily vtedy na Rosiných zásnubách," pokračoval, ako keby ho ani nebola prerušila. "Zachránili ste dve z mojich troch detí a ja na také niečo nezabúdam. Nejde tu o to, či sa cítim byť zaviazaný alebo nie. Vy ste pomohli Lily a Albusovi, keď to potrebovali. Teraz ja pomôžem vám, keď to potrebujete, pretože si to zaslúžite."
Iba na neho nemo zízala. Úprimne povedané, ešte jej nikto nikdy nepovedal, že si zaslúži pomoc. Priatelia jej pomáhali preto, lebo to boli jej priatelia a mali ju radi. Lenže on bol prakticky cudzí človek, ktorý navyšše dobre poznal jej rodinnú históriu a aj napriek tomu si myslí, že je dosť dobrý človek na to, aby si zaslúžila jeho pomoc.
"A ak by ste mi prezradili meno toho človeka," pokračoval, "mohol by som pomôcť aj inak. Neoficiálne."
Vyvalila na neho oči. Naznačoval jej to, čo si myslela, že jej naznačoval? "Och, nie, nie... to rozhodne nie je nutné," rýchlo vykoktala, úplne zaskočená jeho ponukou. "Nechcem, aby ste sa kvôli mne dostali do nejakých problémov."
To posledné, čo potrebovala, bolo, aby sa Albusov otec kvôli nej vyhrážal Flintovi - alebo aj niečo horšie - a potom sa to nejakým spôsobom obrátilo proti nemu. Pri jej šťastí by sa to dostalo von a on by mal kvôli tomu opletačky. Ak ju doteraz ešte Albus neznenávidel, po tom by sa to určite stalo. Nie, nemienila riskovať, že takto uškodí jeho otcovi.
Potter nadvihol obočie a zadíval sa na ňu ponad rám svojich okrúhlych okuliarov. "Slečna Zabiniová, uisťujem vás, že sa o seba viem postarať."
"Prosím, volajte ma Bailey," navrhla mu. "A tak som to nemyslela. Jednoducho si nemyslím, že je to nutné a rozhodne to nestojí za problémy, ktoré by vám ten človek mohol vyrobiť. Nejako to zvládnem aj sama," uistila ho a pokúsila sa o úsmev, ale sama cítila, že bol veľmi chabý.
Auror si ju mlčky prezeral. Trvalo to tak dlho, až jej to začalo byť nepríjemné a ošila sa na pohovke. Odvrátila od neho tvár, ktorá pod náporom jeho upreného pohľadu zrumenela.
"Ste veľmi odlišná od toho, čo som čakal," ozval sa zrazu.
Trhla hlavou a pozrela sa na neho. "Myslím, že sa ani nemusím pýtať, čo ste čakali, keďže poznáte mojich rodičov."
"A nielen to. James o vás hovoril veci, ktoré si s vami teraz ani nedokážem spojiť."
Bailey najskôr nadvihla obočie, ale potom sa zamračila a zahanbene sklonila hlavu. "Ani sa nemusím pýtať, čo vám povedal," zašomrala. "Neklamal. Keď som povedala, že Albusovo správanie v škole nebolo neopodstatnené, nepovedala som to len tak. Ja som sa k nemu predtým právala naozaj hrozne. Otrasne. Ja som začala s urážkami a s celou tou vojnou medzi nami. Viete, ja som...," zasekla sa a hľadala tie správne slová, ktorými by mu to aspoň čiastočne objasnila. Ale ako mu vôbec mohla vysvetliť ten hrozný vnútorný boj, ktorý každý deň prežívala? Ako sa vôbec mohla priblížiť k nejakému vysvetleniu, keď nepoznal jej city k svojmu synovi? Keď nepoznal všetky okolnosti? Ale nechcela, nemohla dopustiť, aby si o nej myslel to najhoršie.
"Nemala som to úplne ľahké, keď som vyrastala. Rodičia boli...," pokrútila hlavou, pozrela sa na neho s bezmocným výrazom na tvári a uvidela na ňom pochopenie. Pousmiala sa "Asi si to viete predstaviť. Nesnažím sa to tým ospravedlniť, ale... nevedela som, ako s ich tlakom bojovať- ako sa s tým vyrovnať a čeliť tomu. No a nakoniec som reagovala tým najhorším možným spôsobom - slizolinským spôsobom. Nebyť Rose, asi by som bola stále taká istá mrcha ako kedysi. Verte mi, že nepreháňam, keď vám poviem, že mi Rose zachránila dušu. Asi ani ona nevie, čo všetko pre mňa urobila, čo pre mňa znamenalo, že mi bola kamarátkou, keď som to najviac potrebovala..." zmĺkla. Tie slová ešte nikdy pred nikým nepovedala nahlas. Dokonca ani pred Rose. Pokrútila hlavou. Nemal v úmysle tento rozhovor zmeniť na vylievanie si pocitov a patetických ód na priateľstvo.
"Och, som hrozná hostiteľka!" zvolala zrazu, aby zmenila tému, a s nervóznym úsmevom na tvári vyskočila z pohovky. "Ja si tu popíjam čaj a vás ničím neponúknem. Môžem vám spraviť čaj alebo kávu? Alebo si dáte niečo iné?"
Potter pokrútil hlavou. "Nie, ste milá, ale nič si nedám. Pôjdem sa pozrieť na tie bezpečnostné kúzla, ak vám to nebude vadiť."
Bailey pokrútila hlavou a on sa vydal k vchodovým dverám. Vyšiel von na chodbu, odkiaľ počula slabé mumlanie zaklínadiel. Pochybovala, že bolo nutné, aby kvôli tomu vyšiel von, ale predpokladala, že jej chcel doprieť malú pauzu, za čo mu bola vďačná. Vzala prázdnu šálku od čaju a vložila ju do drezu. Do pohára napustila studenú vodu, oprela sa o linku a na jedenkrát pohár vypila. Ak by niekedy premýšľala nad tým, o čom by sa mohla rozprávať s Albusovým otcom, toto by bolo na úplnom spodku rebríčka, ak by jej to vôbec napadlo. Nemala v úmysle takto sa pred ním otvoriť. Okrem pár ľudí nikto nevedel, že nemala detstvo ako z rozprávky a ona rozhodne neplánovala prezradiť mu to. Nechcela však, aby si myslel, že bola k Albusovi zlá iba z rozmaru.
"Teraz by to malo byť v poriadku," prekvapil ju Potterov hlas a ona sa zvrtla k vchodovým dverám, ktoré práve zatváral. "Ak by sa sem niekto pokúsil dostať, bude to mať veľmi zložité."
Prikývla. "Ďakujem."
"Bailey," oslovil ju opatrným tónom a ona okamžite zbystrila, "snažil sa sem ten človek dostať, než som k vám prišiel? Nenašiel som žiadne stopy po pokuse vniknúť sem, ale to, ako som vás našiel..."
"Nie," rýchlo povedala a pokrútila hlavou. "Tesne predtým, než ste prišli, som otvorila okno v obývačke a uvidela som ho. Stál na druhej strane ulice a zízal rovno do môjho okna. Keď som ho tam uvidela..." pokrútila nad sebou hlavou, "jednoducho som to nezvládla." Zahanbene sa odvrátila. "Nemala som tak prehnane reagovať, bolo to hlúpe," zašomrala.
"Vo vašej situácii to vôbec nebola prehnaná reakcia," uistil ju. "Môžem ešte vidieť tie listy?"
Bailey prikývla, vytiahla prútik z džínsov a svižným mávnutím ich k sebe privolala. Podala mu ich a sledovala ho, kým si ich čítal. "Môžem si ich so sebou vziať?" opýtal sa jej, keď ich oba zložil do malých obdĺžnikov.
Trhla plecami. "Iste," odvetila, hoci nechápala, načo mu budú. Zakrátko sa s ňou rozlúčil a ona ho išla odprevadiť k vchodovým dverám. Keď zmizol na schodoch, vytiahla prútik a začala skúmať obranné kúzla, ktorými zabezpečil jej byt. Bola ohúrená ich počtom, silou a prepracovanosťou. S trocha lepším pocitom vošla späť do bytu a zatvorila za sebou dvere. Ani tie najkomplikovanejšie kúzla neboli nepremožiteľné, ale aj tak sa cítila rozhodne bezpečnejšie než predtým.
***
Keď Bailey prišla pozvánka na otvorenie ďalšej pobočky jej obľúbenej kozmetickej značky, nemala najmenšiu chuť dať sa dopucu a vyraziť do muklovského Londýna. Lenže čím dlhšie kvasila vo svojom byte, tým väčší a silnejší boli jej démoni a tým viac sa zdráhala vyjsť z bytu. Bola síce slizolinčanka a ako taká mala sklony k zbabelosti, ale mala aj svoju hrdosť a tá jej nedovolila poddať sa strachu len preto, že videla Flinta stáť pred jej domom. Veľa ľudí ju už v minulosti sledovalo. Jasné, zväčša to boli paparazzi a nie potenciálni násilníci, ale aj tak. Táto situácia pre ňu nebola úplne nová a ona sa nechcela schúliť do klbka a ukryť sa v škrupinke. Veď zatiaľ si od nej držal odstup a ona sa modlila, aby to tak zostalo aj naďalej.
Zbierala odvahu celé dopoludnie, hoci to možno znelo absurdne. Vravela si, že najťažšie je spraviť prvý krok, a tak sa kvôli tomu ani necítila veľmi zle. Keď presvedčila samu seba, že bude všetko v poriadku a za bieleho dňa jej nič nehrozí, cez letax sa spojila s Rose a Ericou, aby ich poprosila, aby ju sprevádzali. Obe ihneď súhlasili. Ani jedna z nich na podobnej akcii nebola a boli unesené všetkými produktami, ktoré dostali zadarmo. Vlastne, tie veci dostala Bailey, ale ona mala už aj tak kozmetiky viac, než potrebovala, a tak sa nových vecí ochotne vzdala.
"Tááákže," začala Rose, keď sa usadili v reštaurácii, "ty a Albus. Čakáš, že ti uverím, že sa medzi vami dvomi na plese nič nestalo?"
Tmavovláska si okamžite podráždene povzdychla. Ale čo čakala? Poznala Rose veľmi dobre, mala sa pripraviť na jej dotieravosť. "Viac ti k tomu nepoviem," odvetila chladným hlasom a odvrátila od nej zrak.
Chrabromilčanka nadvihla obočie. "Podľa toho ako reaguješ, to vyzerá vážnejšie, než som si myslela," opatrne povedala. "A skôr než znova zopakuješ, že sa nič nestalo," pokračovala, "mala by si vedieť, že keď je Albus opitý, je ochotný zveriť sa s veľa vecami."
Zamrazilo ju. Takže Rose v skutočnosti vedela, že sa spolu vyspali a ako ju potom jej bratranec odkopol? Ale prečo jej to potom rovno nepovedala? Možno Albus iba niečo naznačil, keď ho so Scorpiusom niesli domov.
"Hej, o čom hovoríte?" ozvala sa Erica. "Čo sa stalo na plese?"
Rose po nej hodila prosebný pohľad, ale Bailey záporne pokrútila hlavou. "Nič sa nestalo," povedala najmiernejšie a najpokojnejšie, ako vedela. Potom sa otočila k Rose. "Nechcem sa o tom baviť, Rose."
Cítiac, že slizolinčanka to myslí smrteľne vážne, prikývla. "Ako chceš, ale keby si o tom chcela-"
"Ja viem," prerušila ju Bailey pevným hlasom, "ale, ver mi, nebude to nutné."
Erica očividne nemala potuchy, čo sa medzi nimi dvomi dialo, a tak len bezmocne preskakovala pohľadom z jednej kamarátky na druhú. Keď sa blondína znova chystala otvoriť ústa, aby sa dožadovala vysvetlenia, Rose po nej vyslala varovný pohľad a pokrútila hlavou.
"Nuž, ak nebudeme hovoriť o tomto," začala Rose, "tak by som rada vedela, o čo ide medzi tebou a Jamesom." Pozrela sa na Ericu, ktorá v tej sekunde sčervenela a sklopila pohľad.
"Neviem, o čom hovoríš," zašomrala blondína.
Rose nadvihla obočie, ale keď sa zadívala na Bailey, tá iba pokrčila plecami. V tej chvíli ju ani v najmenšom nezaujímalo, či niečo bolo alebo nebolo medzi Ericou a Jamesom. Nemala vôbec chuť sa o tom rozprávať alebo to čo i len počúvať, ale uvedomovala si, že to bolo lepšie ako baviť sa o jej mizernom milostnom živote. Tak teda prekonala trpkú príchuť v ústach a prinútila sa počúvať Ericu.
"...neviem, nič sa medzi nami nestalo, boli sme len párkrát spolu vonku, ale... cítim sa s ním dobre," ukončila svoj preslov, z ktorého Bailey zachytila iba koniec.
Rose sa usmiala. "Vždy som si myslela, že by ste k sebe mohli hodiť. Len si predstav, že by si patrila do našej rodiny!"
Bailey si znechutene odfrkla a načiahla sa po pohári s vínom. "Áno, bolo by to fakt skvelé," povedala nepríjemným hlasom, čím si vyslúžila prekvapené pohľady oboch priateliek. "Len by ma zaujímalo, či si svojmu potenciálnemu priateľovi, synovi čarodejníckeho národného hrdinu a medzinárodne známemu metlobalovému hráčovi už oznámila, že ťa počas jednorázovky nabúchal neznámy mukel."
"Bailey!" okamžite na ňu pobúrene vyštekla Rose a začala sa okolo seba obzerať, aby zistila, či ju niekto nezačul. Erica na ňu vyvalila oči.
"Čo?" odvrkla, pokrčila plecami a vo vnútri pocítila to známe príjemné teplo satisfakcie. "Len mi nehovor, že to nie je férová otázka. Okrem toho je to tvoj bratranec! Mala by si sa zaujímať o jeho dobro."
"Ja sa zaujímam o jeho dobro," precedila pomedzi zaťahé zuby tento raz naozaj nahnevaná. Bailey to na nej videla, ale bolo jej to jedno, pretože tento raz bola pravda na jej strane. Nemienila cúvnuť.
"Hej, tým chceš povedať, že ja nie som pre neho dosť dobrá?" vyhŕkla napálená Erica.
Bailey sa otočila k blondíne. "Si alebo nie si tehotná s iným?" Keď zazrela v jej pohľade zmes hnevu a bolesti, snažila sa cítiť vinne, ale necítila. Bodol ju síce malý osteň niečoho, čo považovala za súcit, ale to bolo všetko, ľútosť v sebe jednoducho nenašla. Bol tam iba hnev. Prečo by si ona mala zaslúžiť Jamesa aj napriek tomu, že je tehotná s iným? A ešte mu ešte to aj tají?! Ona sa k Albusovi nevedela priblížiť ani po rokoch pokánia, tak prečo mala mať Erica šťastie nadosah a jej zostanú akurát tak oči pre plač? Nebolo to spravodlivé!
Erica sa zrazu bez slova postavila a hodila obrúsok, ktorý mala položený na stehnách, na stôl. Vzala si kabelku z operadla stoličky a zazrela na Bailey. "Toto nebudem počúvať!"
Ak si myslela, že sa ju slizolinčanka pokúsi zastaviť, bola na omyle. Vystrelila k nej však Rosina ruka a zadržala ju. "Erica, nechoď. Ona to tak nemyslela," povedala v tej istej chvíli, ako Bailey vyhŕkla: "Pravda bolí, však?"
"Bailey!" napoly šokovane, napoly podráždene vykríkla Rose, kým po nej blondínka vrhla ďalší zničujúci pohľad.
"Nie, myslím, že teraz potrebujem byť chvíľu sama," povedala Erica Rose a zvrtla sa k odchodu.
"Erica..." zavolala na ňu ešte, ale blondína vôbec nereagovala. Rýchlou chôdzou kráčala k východu a bez jediného obzretia vyšla z reštaurácie. Rose vrhla na Bailey vytočený pohľad. "Si teraz spokojná?"
Bailey nadvihla obočie. "Ja? Prečo by som mala byť spokojná? Si ty spokojná s tým, že Erica Jamesovi nepovedala, že je tehotná s iným? To ti ani trochu nevadí?"
Rose otvorila ústa, aby jej odpovedala, ale nakoniec z nich nič nevyšlo. Uhla pohľadom a povzdychla si. "Určite mu to čoskoro povie, potrebuje iba trochu času."
"Nemyslíš si, že ho mala už dosť?" zasyčala slizolinčanka.
"Čo je to, dopekla, s tebou?" nechápavo a značne nahnevane sa dožadovala červenovláska. "Takto si sa nesprávala už... roky. Má to niečo spoločné s Albusom? Len preto, že si nahnevaná naňho, nemusíš ubližovať ľuďom okolo seba."
"Toto nemá s Albusom nič spoločné!" odporovala hlasnejšie, než mala v úmysle a vyslúžila si za to niekoľko pobúrených pohľadov od hostí. "Len ma udivuje, že ti nevadí, že mu klame v niečom takomto dôležitom."
"Myslíš si, že je to podľa mňa v poriadku? Nie je, ale Ericu poznám. Viem, že potrebuje iba trochu času, aby si premyslela, ako to urobí. Verím jej rovnako, ako by som verila tebe. A myslím si, že si zaslúži aj tvoju dôveru... a slušné správanie."
Baiely by si nemyslela, že ju jeden pohľad donúti cítiť sa zahanbene, ale to, ako sa na ňu Rose pozrela, jej vohnalo červeň do tváre. Odvrátila sa od nej, aby sa nemusela pozerať do tých obviňujúcich očí. Lenže stále bola nahnevaná a nemienila sa svojho hnevu len tak vzdať.
"Ľudia si zaslúžia kdečo, ale nakoniec to aj tak nedostanú. Mala by si na sklamanie zvyknúť," povedala stále nepriateľským tónom.
Chvíľu bolo ticho, než sa Rose znova ozvala. "Och, Merlin, toto vôbec nie je o Erice, že? Je to o tebe," povedala, ako keby práve vyriešila nejakú záhadu. "Zaslúžiš si Albusa po tom, ako si sa snažila všetko napraviť, ale on ťa stále odmieta. A Erica dosiahla to, čo ty nie, len tak bez námahy a ešte aj s klamstvom. Závidíš jej!"
Keď zacítila, ako sa jej zapálili líca, ihneď od nej odvrátila tvár. Nechcela byť až taká veľmi čitateľná. "Nezávidím jej!" zavrčala Bailey, nahnevaná na seba za to, že bola taká priehľadná a na Rose za to, že trafila kliniec po hlavičke. Presne takto sa cítila aj vtedy, keď jej Rose oznámila svoje zasnúbenie. Závisť ju skoro zožrala zaživa, spaľovala ju a mučila, ale snažila sa to nedať najavo a byť kvôli nej šťastná. Sčasti sa jej to aj podarilo, pretože Rose mala úprimne rada a priala jej to. Ale stále tam bola jedna jej časť, slizolinská časť, ktorá jačala, zmietala sa na špinavej temi a nahnevane trieskala do všetkého naokolo. Pretože závidela a pretože chcela to, čo mala jej priateľka, pre seba. Aj teraz s tým chcela bojovať, ale po tom všetkom, čo sa v posledných pár dňoch stalo, na to jednoducho nemala silu. A tak nechala svojej temnej časti voľné pole.
"Máš pravdu," ozvala sa zrazu Rose. "Snažila si sa, stále sa snažíš a zaslúžiš si byť šťastná s tým, koho miluješ. Lenže nie si a nie je to fér. Ja to chápem, Bailey, a je mi to ľúto viac, než si vieš predstaviť, ale... Neznamená to, že máš právo ubližovať kvôli tomu Erice. To, čo si jej povedala-"
"-bola pravda," skočila jej do reči.
Chrabromilčanka pokrčila plecami. "Možno. Mohla si to však povedať aj inak - miernejšie - lebo je to tvoja kamarátka. A nemala by si hovoriť veci, o ktorých vieš, že ju zabolia, len preto, aby si sa cítila lepšie. Alebo aby sa ona cítila rovnako mizerne ako ty," prísne povedala. "Myslela som si, že toto máš už za sebou."
Bailey sklonila hlavu a tvár jej ukryl milosrdný závoj zvlnených tmavých vlasov. Dlho len tak zízala na svoje stehná, než sa ozvala chrapľavým hlasom plným nechcených emócií. "Nemám," unavene hlesla. Cítila zaštípanie v nose a bojovala so slzami v očiach. Zrazu pocítila silné nutkanie jednoducho sa tam zložiť. "Myslíš si, že som sa dostala do slizolinu len tak pre nič za nič? Že to, ako som sa celé tie roky správala, vo mne už nie je? Si naozaj taká naivná, Rose?" opýtala sa a zodvihla hlavu. Z Rosinho výrazu vedela presne identifikovať, kedy si všimla v jej očiach slzy. "Jedna časť vo mne je stále rovnaká ako pred rokmi, pretože taká jednoducho som, ale snažím sa s tým bojovať. Už celé roky. Vieš, aké je ťažké potlačiť to? Vieš, ako veľmi si niekedy musím zahryznúť do jazyka a prehltnúť slová, ktoré sú pravdivé ale kruté?"
Rose na ňu zarazene zízala. Zhlboka sa nadýchla, aby jej na to niečo povedala, ale Bailey jej nedala možnosť reagovať.
"A vieš, pre koho som to robila?" spýtala sa. "Pre neho. Pretože som kvôli nemu chcela byť lepšia. Byť dobrý alebo zlý je vecou voľby, nie? Tak som sa rozhodla byť kvôli nemu lepší človek, aby som si ho po tých všetkých krutých slovách a ubližovaniu, zaslúžila. Aby som mu dokázala, že viem byť iná. A potom som to robila kvôli tebe a Scorpiusovi a Erice a kvôli všetkým ľuďom, ktorí mi dali druhú šancu. Ale ten jeden človek, kvôli ktorému sa stále snažím, na to jednoducho kašle. Alebo to možno ani nevidí, nechce vidieť. Ale po tom, čo sa stalo na plese... ja... už v tom asi nevidím zmysel. A Erica s Jamesom bola posledná kvapka."
Nahnevaným gestom si zotrela zradnú osamelú slzu, ktorá sa jej skĺzla po líci. Kedysi bývala silnejšia. Nezvykla plakať, nezvykla sa ničomu poddať, aj rodičom sa nakoniec postavila a žila si vlastný život. Ale udalosti nedávnych dní a to, že zo seba dostala niečo, čo v sebe držala celé roky, bolo vyčerpávajúce a už nemala pocit, že v nej zostalo niečo, čo by ju udržalo pohromade. A tak prvú slzu nasledovala druhá, potom tretia a štvrtá, až sa pristihla pri tom, ako so sklonenou hlavou vzlyká a nedokáže to zastaviť. Vravela si v duchu, že by mala okamžite prestať. Nemohla dovoliť, aby ju takto niekto odfotil a na druhý deň bude jej uplakaná tvár zdobiť titulky väčšiny novín a časopisov. Ak bolo niečo, čo naozaj nezniesla, bolo to poníženie, či už verejné alebo nie. Jej telu to bolo však očividne fuk.
Na plece jej dopadla ruka a stisla ho. "Vezmi si veci, ideme," ozvala sa tichým upokojujúcim hlasom Rose.
Bailey ju bez otázok poslúchla a nechala sa vyviesť z reštaurácie. Po pár minútach kráčania po nie veľmi zaľudnenej londýnskej ulici sa konečne ozvala. "Zaplatila si vôbec?"
Rose zastala. "Áno." Zadívala sa do jej uplakanej tváre a sťažka si povzdychla. "Si v poriadku?"
Bailey pokrčila plecami a odvrátila od nej pohľad.
"Takto si si predo mnou nevyliala dušu odvtedy, čo som ťa našla plakať na dievčenských záchodoch," podotkla Rose a slizolinčanka si na ten deň nevdojak spomenula. Nebol to práve jeden z jej obľúbených momentov, pretože vtedy pred ňou priznala, aký je v skutočnosti slaboch a čo cíti k jej bratrancovi.
"Bailey, čo sa stalo na plese?" spýtala sa a jej tón ju prosil, aby sa jej zdôverila.
Bailey však pokrútila hlavou. "Nechcem o tom hovoriť."
"Nemyslíš si, že sa ti uľaví, keď mi to povieš?"
"Nie," odvetila pevným hlasom.
Rose sa zatvárila sklamane. "Pozri, fakt si začínam robiť starosti. O teba a aj o Albusa. Neviem, či som ho niekedy videla tak veľmi opitého ako na tom plese..."
"To ale nie je môj problém, Rose," odvetila Bailey a povzdychla si. "Ak chceš tak veľmi vedieť, čo sa stalo, opýtaj sa Albusa, pretože ja nemám dôvod vykladať ti to."
"Obe vieme, že on mi nič nepovie."
Tmavovláska si odfrkla. "Tak sa asi budeš musieť zmieriť s tým, že jeden jediný raz v živote o niečom nevieš a nemôžeš do toho strkať nos," vyhŕkla skôr, než sa mohla zastaviť.
Rose sa jej odmenila prižmúrením očí. "Zasa to robíš."
Nadvihla obočie. "Čo?"
"Si bezdôvodne nepríjemná... slizolinská."
"Nuž, povedala som ti, že už veľmi nevidím zmysel v tom, aby som sa ovládala a všetko filtrovala."
"Ani pri mne?" opýtala sa Rose ublíženým hlasom.
Bailey si povzdychla a vošla si rukou do hustých tmavých vlasov. "Vieš čo? Asi by som už mala ísť," povedala. "Skôr než zničím svojimi rečami naše priateľstvo," dodala potichu.
Rose chvíľu protestovala, vravela, že to musia spolu prebrať, ale Bailey sa nedala presvedčiť. Po tom verejnom emocionálnom výbuchu v reštaurácii chcela byť sama. Túžila iba zaliezť do postele a zjesť aspoň pol kila čokolády. S pohŕdaním si uvedomila, že v poslednom čase mala príliš často chuť zaliezť do postele a ľutovať sa.
Keď sa vrátila do svojho bytu a bezpečne za sebou zamkla dvere, vošla do obývačky s úmyslom zvaliť sa na pohovku a ležať tam aspoň pol roka. Miestnosťou sa však rozliehalo vytrvalé ťukanie na sklo, a tak miesto k pohovke pristúpila k oknu. Sovu, ktorá mala k nohe pripevnený pergamen, spoznala takmer ihneď, ako sa na ňu pozrela. Zamračila sa a zdráhavo ju pustila dnu. Odviazala jej pergamen z nohy a sova rýchlo vyletela von oknom. Len čo si odkaz prečítala, jej zamračenie sa prehĺbilo. Keď uvidela za oknom ich rodinnú sovu, očakávala, že jej píše matka, odkaz od otca však ani vo sne nečakala. Za celé roky, čo žila v Rokforte a potom v Paríži, jej ani jedinýkrát nenapísal. Ani jeden raz. Preto ju znervóznilo, keď si prečítala, že sa s ňou potrebuje rozprávať.
 

6 lidí ohodnotilo tento článek.

Komentáře

1 Katy Katy | 6. listopadu 2016 v 22:09 | Reagovat

ach jaj dalsia davka mojej drogy. nemam co viac napisat. Len ze dakujem za uzasnu dalsiu kapitolku a uz teraz sa tesim na dalsiu.

2 bona bona | 7. listopadu 2016 v 1:00 | Reagovat

jsi dobrá, díky, žes tuhle povídku nevzdala :-)

3 Alex Alex | 7. listopadu 2016 v 17:21 | Reagovat

Hurá, mám radost z nové kapitoly :-) Moc se těším na další a jestli tam bude i Albus, zvědavá :-D

4 Samsara Samsara | 7. listopadu 2016 v 18:42 | Reagovat

Som fakt rada, že pokračuješ v písaní tejto poviedky...velmi ťa prosím aby si ju dokončila, lebo je to skvelý nápad, dej je fakt chytľavý a vždy keď vidím že si pridala ďalšiu kapitolu k príbehu som nadšená. Určite sa k nej budem vracať. Veľmi sa mi páči vykreslenie Albusa, tej jeho hrdosti a nedôvery, možno až zatrpknutosti a tiež Bailey-to ,že sa síce zmenila pre lásku ale pritom je to stále ona. Robí ju to o to reálnejšou. Poznám ten pocit, keď ostanem závislá na nejakom seriáli alebo knihe a neviem sa pohnúť z miesta len sa k tomu dookola vraciam, ale tento príbeh fakt stojí za to.:)

5 Lucinda Lucinda | 7. listopadu 2016 v 21:46 | Reagovat

Ahoj nová kapitola mi udělala velikou radost. Myslela jsem, že budu muset vydržet další 2 měsíce a byla jsme strašně potěšená když jsem uviděla že jsi přidala další díl. :-D Moc děkuji, kapitola skvělá. Nemám tušení co chce s Bailey otec probírat a jsem zvědavá. Ještě jednou moc děkuji a těším se na další :-)

6 Tinů Tinů | 8. listopadu 2016 v 1:43 | Reagovat

Supeeer, kapitolka, som zvedavá čo chce jej tatko 8-O a teším na ďalšiu kapču

7 Lia Lia | 10. listopadu 2016 v 20:16 | Reagovat

No totooo a este stale nikde Albus :-?
Hm. Take ticho pred burkou zasa, ale ten zaver, teraz neviem ci Harry povedal nieco jej otcovi, alebo sa mu otvorili oci sami po tom, co bu Bailey povedala.....Kazdopadne uz by to chcelo aj troska Albusa alebo zasa naopak nieco radostnejsie ;-)

8 Leann Leann | 10. listopadu 2016 v 21:11 | Reagovat

Veľká vďaka všetkým za komentáre! Občas ani nemôžem uveriť, že tu stále ste. :-)

[4]: Poviedku určite doknčím, o to sa neboj. A som rada, že si pochopila postavy presne tak, ako sú myslené. :-)

[5]: Nuž, do písania som sa musela trošku nútiť, aby to neboli tie ďalšie dva mesiace. :-) Dúfam, že aj ďalšiu kapitolu pridám relatívne rýchlo.

[7]: Albus je na nútenej dovolenke. :-D Viem, že poviedka začína byť trochu ponurá, ale okrem toho, že je to práve tá šalka čaju, ktorú obľubujem ja, Bailey je jednoducho v takej životnej fáze. Neviem, či nasledujúce kapitoly budú zrovna na veselú nôtu, ale určite budem pri písaní na tvoj komentár myslieť. :-)

9 Angie Angie | 11. listopadu 2016 v 23:02 | Reagovat

Ach, tak milujem túto poviedku. Ja už ani neviem čo mám vravieť, pretože každá kapitola je skvelá. :-D  páči sa mi, že sa dej tak "vlečie" a že sa Albus   v niektorých kapitolách neukazuje, na druhej strane mi trochu chýba a neviem sa dočkať na pasáže s ním

10 Iwelin Iwelin | 12. listopadu 2016 v 20:10 | Reagovat

Opravdu super povídka :) když jsem viděla, že přibyla nová kapitola, až srdce mi poskočilo radostí :D Těším se na další kapitolu :)

11 ester ester | E-mail | 14. listopadu 2016 v 21:35 | Reagovat

Nahodou som nasla tvoju stranku a cez vikend precitala celu tvoju trilogiu, pises zaujimavo, priam navykovo a ja sa neviem dockat uz pokracovania, ako to bude s hrdinami dalej :-). Prezivam sklamanie a tuzbu po Albusovi spolu s Bailey :-(

12 Vai Vai | E-mail | 27. prosince 2016 v 2:56 | Reagovat

Parádička.... Mám pocit, že jsem první dvě časti už někdy četla, ale přesto tvoji práci moc chvalím.... je perfektní a snad brzy něco přibude 8-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama