12. kapitola

24. října 2016 v 21:04 | Leann |  Hra na lásku
Zaslúžite si moje hlboké ospravedlnenie, že ste museli čakať tak dlho, ale konečne je to tu. Síce v kapitole nie je Albus, ale dozviete sa čosi o Tomovom vzťahu k Bailey a na konci bude aj trošku drámy.
Hlavný dôvod, prečo pridávam kapitolu až teraz, je, že som absolútne prepadla nie len seriálu The Walking Dead, ale aj fanfiction príbehom na tento seriál a jednoducho sa mi to momentálne páči viac ako Harry Potter. Ale snažim sa, ľudia, naozaj sa snažím. Mrkající
Komentáre sú ako vždy vítané.

Už by to malo byť v poriadku. Neviem, čo sa stalo, prečo nešla kapitola otvoriť. Musela som zmeniť názov a celé to znova nahrať.


Bozk sa skončil tak nečakane ako sa začal, ale nebol to Tom, kto sa od nej odtiahol. Bola to Bailey. Pomaly otvorila oči a stretla sa s jeho zarazeným pohľadom. Každá aj úplne zanedbateľná črta na jeho tvári vyjadrovala číry šok. Ona sama sa čudovala nad tým, že to naozaj urobila, ale chápala, že to sa vôbec nedalo porovnať s jeho prekvapením. Začervenala sa a mlčky sledovala, ako sa jeho vyjavený výraz začal meniť, keď si konečne uvedomil, čo sa stalo. Skrčil čelo. "Čo robíš?" spýtal sa dutým hlasom, ktorý však aj tak vyjadroval jeho začudovanie.
Bailey sa úplne odtiahla a povzdychla si. Bolo nad slnko jasnejšie, že jej to vôbec nevyšlo, aj keď - čo vôbec čakala? "Len som to skúsila," zašomrala, v duchu si priznajúc, že to bola hlúposť. To ale vedela už predtým, než sa to rozhodla urobiť. Bola však smutná a zúfalá a potrebovala sa chytiť aj tej poslednej slabej slamky, ktorá jej zostala.
Si stále opitá?"
Zazrela na neho, na chvíľu zabudnúc na to, aké to bolo trápne. "Nie, nie som," odsekla, no vzápätí sa jej to rozležalo v hlave. "Možno trošku," pripustila, "ale to s tým nemá nič spoločné," uviedla veci na pravú mieru.
"Bailey," začal Tom s povzdychom, ale ona mu skočila do reči tušiac, na čo sa chystá.
"Viem, čo mi chceš povedať a ver mi, nemusíš. Len som... musela som to skúsiť, rozumieš?"
Tom si zhlboka povzdychol, vošiel si rukou do vlasov a oprel sa na stoličke. "Si mi ako sestra," povedal potichu po chvíli mlčania.
Bailey prikývla. "Ja viem," smutne povedala. Na to, aby medzi nimi preletela iskra, mali niekoľko rokov a ak sa to nestalo doteraz, bola minimálna šanca, že sa to udeje práve v Troch metlách iba dve hodiny po tom, čo sa vyspala s Albusom. A vlastne ani nechcela, aby sa to stalo. Páčilo sa jej mať ho za kamaráta. Páčilo sa jej, ako sa o ňu staral a ako uvoľnene sa pri ňom vždy cítila. Bola jedináčik, ale pomyslela si, že keby mala brata, vyzeralo by to asi nejako tak ako jej vzťah s Tomom. On jej bol rodinou viac ako jej vlastná. Takže nie, nechcela to v žiadnom prípade meniť, ale aj napriek tomu to potrebovala skúsiť.
"Nie, Bailey, nevieš," namietol a ona spozornela. Nechápavo sa zamračila, keď v jeho hlase začula silnú naliehavosť. "Naozaj si mi ako sestra. Beriem ťa tak viac, než si myslíš."
"Čo tým myslíš?"
Dlhé minúty bol ticho. Hlavu mal sklonenú akoby v porážke a uprene sa díval na povrch dreveného stola. Keď sa konečne ozval, Bailey už strácala nádej, že jej odpovie. "Kedysi som mal sestru," vyletelo z neho tlmeným hlasom, ale neotočil sa k nej a ona vyvalila oči na jeho profil. Nevedela, že má sestru a nedokázala pochopiť, ako to bolo vôbec možné.
"Ale...," vydýchla a pokrútila hlavou, "ako to, že o nej neviem? A kde je teraz?"
"Bola o pár rokov mladšia. Rodičia o nej nikde nehovorili," odvetil potichu, skoro šeptom.
Spôsob, akým jej to vravel, to, ako sa na ňu dosiaľ nepozrel, ako napäto sedel a prádnym pohľadom zízal na stôl... všetko na ňu kričalo, že sa muselo stať niečo hrozné. Čokoľvek sa jej chystal povedať, vedela, že to nebude dobré. "Prečo?" spýtala sa čo najupokojúcejším tónom.
"Bola šmukel," vysvetlil jej hlasom presakujúcim trpkosťou a posmechom. Tom nemal v tele ani toľko cynizmu, čo by sa za necht vošlo, preto ju jeho tón prekvapil.
"Tom," jemne ho oslovila a položila mu ruku na plece. Obávala sa vysloviť otázku, ktorá sa jej drala na jazyk. "Prečo o nej hovoríš v minulom čase? Čo je s ňou?"
Tom nabral vzduch do pľúc a pomaly ho vypustil, akoby sa pripravoval na nadchádzajúci boj. Potom sa k nej konečne otočil a pozrel jej priamo do očí. "Nebola iba šmukel, aj keď už to bolo dosť zlé. Bola chorá... už sa tak narodila. Čaromedici hneď po jej narodení povedali, že, ak bude mať šťastie, môže žiť pár rokov, ale potom zomrie. Nedokázali ju vyliečiť," povedal dutým hlasom zbaveným akýchkoľvek emócií.
Bailey naprázdno otvorila ústa, potom ich znova zavrela a zahryzla si do spodnej pery. "Tom... vôbec som o tom nevedela," hlesla.
Ľahostajne trhol plecami. "Vie o tom iba málo ľudí."
Načiahla sa, chytila ho za ruku a stisla mu ju. Vedela, že mu to nebolo jedno. Veľmi dobre poznala ten obranný mechanizmus, pretože ona sama ho používala neustále. "Je mi to veľmi ľúto."
Tom vďačne prikývol a prikryl jej ruku svojou dlaňou. "Volala sa Sofia. Zomrela, keď mala sedem. Ja som mal vtedy dvanásť, takže si ju pamätám dosť dobre, aj keď rodičia by boli asi radšej, keby to tak nebolo. Bola naše malé špinavé rodinné tajomstvo," trpko povedal, ale keď sa na ňu pozrel, pokračoval s malým úsmevom na tvári. "Mala modré oči a podobné kučeravé tmavé vlasy. Bola chudá a... mala výrazné lícne kosti," potichu ju opisoval. "Presne ako ty," dodal.
Bailey ho pozorne počúvala a začalo jej dochádzať, prečo jej povedal, že ju berie ako sestru a prečo by medzi nimi nemohlo nikdy nič byť.
"Ešte aj v správaní sa na ňu v niečom podobáš. Hneď, keď som ťa vtedy pred rokmi stretol v Paríži, si mi ju pripomenula. Niekedy... niekedy mi to skoro pripadá, akoby Sofia vlastne nikdy nezomrela. Stavil by som sa, že keby vyrástla, vyzerala by ako ty," zašomral priškrteným hlasom.
Bailey sa natisli do očí slzy smútku a dojatia. Nikdy by si nepomyslela, že ju tak veľmi berie ako sestru a cítila sa zvláštne poctená tým, že mu ju pripomína. "Och, Tom," zašepkala, naklonila sa k nemu a objala ho.
"Vieš," povedal jej, keď sa od neho odtiahla, "ona bola... neboli sme ako iní súrodenci. Nehádali sme sa, nebili sme sa... vždy sme sa mali radi." Trhol plecami. "Možno to bolo preto, lebo som vždy vedel, že čoskoro zomrie. Neviem," povzdychol si a pozrel na ňu. "Stále mi chýba, ale občas, keď sa na teba pozriem, tak... ju v tebe vidím." Rýchlo sa od nej odvrátil a prešiel si dlaňou po tvári. "Premerlina! Viem, ako to znie, viem, že možno hovorím ako blázno, ale ste si také podobné, že..."
"Nie," rýchlo ho chlácholila Bailey a položila mu ruku na predlaktie, "nie je to ani bláznivé, ani hlúpe a už vôbec nie nenormálne. Je to prirodzené. A teraz už aspoň viem, prečo si po mne nevyštartoval, keď sme sa prvýkrát stretli v Paríži, ako každý iný normálny chlap," povedala s malým úškrnom na tvári v snahe trochu zľahčiť atmosféru. Tom sa usmial popod fúzy.
"Zrazil som ti sebavedomie, čo?" doberal si ju.
Uškrnula sa na neho. Bola rada, že mu zlepšila náladu. "Iba trošičku. Rozhodne ma to prekvapilo."
Tom sa vystrel a prešiel pohľadom po stole. "Dopekla," zašomral, "teraz by som si ja dal niečo ostrejšie než je voda."
Bailey chápavo prikývla, ale ani jeden sa nevybral k baru objednať ohnivú whisky. "Rada by som ju spoznala," ozvala sa po chvíli ticha a upútala tak jeho pozornosť. Otočil sa k nej a zamyslene prikývol. "Myslím, že by ste si rozumeli."
"Je mi to naozaj ľúto."
Tom prikývol a postavil sa zo stoličky. "Poď. Vypadnime odtiaľto."
***
Tom sa jej aspoň desaťkrát opýtal, či bude v poriadku, keď sa s ňou premiestnil do jej bytu a chystal sa na odchod. Samozrejme, povedala mu, že bude a že si nemá kvôli nej robiť vrásky. Keď to zopakovala dostatočne veľa ráz, dokonca tomu začala veriť aj ona sama. A vedela, že po čase, keď sa jej všetko rozleží v hlave a ona si na myšlienku, že spala s Albusom, zvykne, bude v poriadku. Potrebovala iba čas. Musela prežiť blízku budúcnosť, ktorá, a to vedela úplne presne, bude mučivá.
Ako na potvrdenie sa rozvlykala ako malé dieťa, len čo za ním zatvorila dvere. Ani nevedela, či vlastne plače kvôli svojej dôverčivosti, hlúposti, slabosti alebo kvôli Albusovej krutosti a chladnokrvnosti. Zviezla sa pri dverách na zem, oprela sa o ne chrbtom a schúlila sa do klbka. Potrebovala zo seba dostať všetku tú zlosť, bolesť a sklamanie. Jej srdcervúce vzlyky sa ozývali malou vstupnou halou a ona dúfala, že Tom nestojí na druhej strane dverí a nenačúva, aby sa uistil, že je v poriadku.
Trvalo jej skoro pol hodinu, kým sa ukojila natoľko, aby sa vyštverala na nohy a presunula sa do postele, kde vo svojej tiráde pokračovala. Hodila sa do perín celý vankúš zneuctila slzami a roztečeným makeupom. Ale neronila slzy iba kvôli sebe. Bolo jej ľúto Tomovej mladšej sestry, ktorú, bohužiaľ, nemohla spôznať, ale najmä jej bolo ľúto, že ju Tom stratil, keď bol ešte dieťa. Aspoň sa necítila tak sebecky, keď neplakala iba zo sebaľútosti.
Zaspala relatívne rýchlo, pretože plač ju unavil. Keď sa na druhý deň zobudila, cítila sa mizerne, čo ju neprekvapilo, a keď sa v kúpeľni pozrela do zrkadla, zistila, že tak aj vyzerá. Ani to ju vôbec neprekvapilo. Bola to krásna metafora. Jej tvár zobrazovala jej vnútro.
Povzdychla si, vyčistila si zuby a šla si do kuchyne spraviť kávu. Bolo už jedenásť hodín, ale bolo jej to jedno, aj tak nemala nič iné na práci. S hrnčekom v ruke sa usadila do kresla a siahla po rozčítanej knihe. Dúfala, že sa jej podarí rozptýliť sa zahĺbením do napínavej detektívky, ale jej myseľ neprestajne odbiehala od deja k včerajšiemu večeru. Nemohla sa zbaviť myšlienky, aké úžasné to s Albusom bolo a aké oveľa úžasnejšie by to bolo, keby boli spolu. Alebo keby sa aspoň po tom dali dokopy. No niečo také bolo úplne vylúčené a po jeho krutých slovách si už nevedela, či by to chcela, či by mu mohla odpustiť. Po tom všetkom, čo si od neho vypočula a čo jej spôsobil, si bola takmer istá, že bol Albus stratený. Už nebol tým človekom, do ktorého sa kedysi zaľúbila.
Dopila kávu, odložila knihu a schúlila sa v kresle. Privrela oči, z ktorých jej začali pomaly padať slzy. Ani nevedela, prečo plakala. Nemala by. Mala by to nechať tak a zabudnúť na to, čo sa stalo. Oslobodiť sa. Lenže ona žila so snom dať sa dokopy s Albusom taký dlhý čas, že vzdať sa ho bude zrejme rovnako dlhý a bolestivý proces. Nedalo sa to len tak z jedného dňa na druhý, hoci si priala, aby to tak fungovalo. Hnevalo ju, že napriek tomu, ako ho v tej chvíli nenávidela, ho rovnako silno milovala. A opovrhovala sebou, lebo nebola schopná na ich jednorázovku myslieť iba ako na prízemný sex.
Nevedela, ako dlho tam sedela, ale musel to byť dlhý čas, lebo keď sa prebrala z letargie, slnko už bolo na západnej strane. Vystrela sa v kresle a nahlas zanadávala, keď jej stuhnutý chrbát zaprotestoval a z kolien jej do nôh vystrelila bolesť. Pozerala sa k oknu a zazrela na sovu, ktorá neprestala ťukať na okno v pravidelnom na nervy lezúcom rytme. To ona ju vyrušila zo zadumania a prinútila ju vnímať okolitý svet.
Pomaly vstala z kresla a kým kráčala k oknu, vrhala po nevinnej sove pomyselné dýky. Spoznala ju a keď si uvedomila, komu patrí, zhlboka si povzdychla a otvorila okno. Dala jej z nohy dole zrolovaný pergamen a keď bola hotová, hodila jej kúsok maškrty. Rosina sova však neodletela. Zostala sedieť pri okne, čo znamenalo, že jej kamarátka čaká na odpoveď. Bailey rýchlo otvorila list a preletela ho pohľadom. Vyvalila na neho oči a prečítala si ho znovu, tentokrát pomaly a sústredene. V tých niekoľkých riadkoch sa jej pýtala, prečo odišla z plesu tak skoro bez rozlúčenia a čo stalo medzi ňou a Albusom. Bailey zamrkala, prečítala si tú vetu ešte raz a zamračila sa na žltý papier. Nešlo jej do hlavy, ako mohla vedieť, že sa niečo stalo. Rose to hneď v ďalších riadkoch vysvetlila. Albus sa vraj veľmi pohádal so svojím otcom a ona si náhodou vypočula časť ich hádky. Niekoľkokrát začula jej meno a tak si z toho všetkého odvodila, že sa medzi nimi dvomi niečo muselo stať. Okrem toho ona a Scorpius vliekli v noci domov Albusa spitého pod obraz. Bailey pri tej vete poskočilo obočie.
Odhodila pergamen na stôl a zložila si hlavu do dlaní. Najradšej by bola Rosin list ignorovala, ale vedela, že tým by len podporila akékoľvek podozrenie, ktoré už mala. Chvíľu sa s rukami v bok mračila na podlahu, potom si povzdychla a načmárala krátku odpoveď. Nič sa nestalo, nemala potuchy, o čom hovorí a ani ju to nezajíma. Tak. Kiežby to bola aj pravda.
Nechcela a nemienila sa Rose zveriť s tým, že sa vyspala s Albusom. Bolo dosť už to, že to vedel Tom, pretože toto svoje malé špinavé tajomstvo si mala v pláne vziať do hrobu. List pripevnila sove k nohe a nechala ju odletieť.
Len čo za ňou zatvorila okno, plamene v krbe v hale sa rozhoreli a Bailey sa prekvapene zvrtla k príchodiacemu. Jediný človek, ktorý mal prístup k jej bytu, bol Tom. Dokonca ani jej rodičia alebo Rose neboli napojení na jej byt. Keď Tom vyšiel z krbu a oprašoval si z pliec letaxový prášok, pokúsila sa na neho usmiať, ale zostalo naozaj len pri pokuse. Tvár sa jej skrútila do podivného úškľabku, ktorý úsmev asi ani nepripomínal.
"Ahoj," pozdravila ho. "Čo tu robíš?"
Tom prevrátil oči a pokrútil hlavou. "No to je teda privítanie!" hrane sa posťažoval.
Bailey by sa na neho za normálnych okolností ušknula, ale tento raz iba pokrčila plecami, zvrtla sa a kráčala k pohovke. Vedela, že ju bude nasledovať, tak sa zvalila do kresla a otočila sa k nemu. Sledovala, ako si sadol do kresla oproti nej. "Nepotrebujem, aby si ma kontroloval, Tom," povedala tušiac, čo mala znamenať jeho nečakaná návšteva. Obyčajne sa jej vždy ozval, keď mal v pláne prísť do jej bytu.
"Nekontrolujem ťa," bránil sa, "len som chcel vedieť, ako ti je."
"To je kontrola."
Pokrčil plecami. "Včera si nevyzerala dobre a vidím, že ani dnes nie. Máš opicu?"
Bailey od neho odvrátila pohľad. "Ani nie, vytriezvela som už včera v noci."
"Takže na to, ako vyzeráš, je iný dôvod." Nebola to otázka iba konštatovanie.
"Mohli by sme o včerajšku nehovoriť?" potichu sa ho spýtala. Musela by byť idiot, aby nevedela, kam tým mieril. Cítila, ako jej stiahlo hrdlo a bála sa, že sa znova rozplače. Prekliate slzy! Ani sa nepamätala, kedy naposledy toľkoto rumázgala.
"V noci som nad tým premýšľal-"
"Tom," prerušila ho varovným hlasom, "nechcem to počuť."
"Viem," povzdychol si, "ale aj tak budeš musieť. Mala by si mu povedať pravdu - celú pravdu o tom, čo k nemu stále cítiš. A keď to urobíš, môžeš to konečne uzavrieť, pretože ťa buď pošle do čerta alebo ti povie, že aj on ťa miluje. Tak či onak bude po všetkom."
Bailey na neho vyvalila svoje modré oči. "Zbláznil si sa?!" zvolala. "Možno už nie som tá istá slizolinská mrcha ako kedysi, ale ešte mi zostalo trocha sebaúcty. Nezhodím sa pred ním znova a nebudem sa mu podsúvať!"
"O podsúvaní som nič nepovedal," pokojne jej odvetil, hoci Bailey vôbec pokojná nebola. "Len hovorím, že by ste si to mali normálne vydiskutovať a konečne to uzavrieť."
Prižmúrila na neho oči. "Myslíš si, že som sa o to nepokúsila?" urazene sa spýtala. "Nedá sa s ním normálne rozprávať."
"Tak rozprávaj iba ty, ak on nechce. Povieš, čo mu potrebuješ povedať a uzavrieš to," radil jej.
Bailey od neho odvrátila pohľad a posmešne si odfrkla. "A čo by som mu asi tak povedala?"
"Pravdu."
Uprela na neho ostrý pohľad. Nahneval ju a ona to nemienila zakrývať. "Akú pravdu? Prestaň tárať hlúposti."
"Mohla by si mu povedať, že ho stále miluješ."
Vyvalila na neho oči. "Po tom všetkom?" vykríkla. Cítila, ako sa jej oči naplnili slzami a rýchlo zamrkala, aby ich zahnala. Pokrútila hlavou. "Len cez moju mŕtvolu!"
"Ale-"
"Žiadne ale! Chcem, aby Albus zmizol z môjho života raz a navždy." Hlas sa jej chvel a slabol náporom citov a sĺzl. Dvakrát sťažka prehltla, aby sa ovládla a na chvíľu privrela oči.
Tom si povzdychol. "Nemusíš sa hneď tak hnevať. Len som chcel, aby si to uzavrela. Prepáč," dodal, "nechcel som ťa rozrušiť."
"Uzavreté to bolo vo chvíli, keď sa na mňa včera vykašľal," zašepkala.
"Dobre." Pokrčil plecami. Náhle vstal z kresla a kráčal ku kuchynskej linke. "Daš si so mnou čaj?" spýtal sa cez plece. "Upokojí ťa."
Bailey o tom mala vážne pochybnosti, ale nenamietla. Sledovala, ako do čajník napúšťa vodu. Zamračila sa a zahryzla si do spodnej pery. "Ty mi neveríš," hlesla.
"Je úplne jedno, či ti verím alebo nie, Bailey. Ide o to, či si schopná to urobiť. Či vieš za tým všetkým urobiť hrubú čiaru a pohnúť sa ďalej. Lebo doteraz si toho schopná nebola," povedal otočený chrbtom k nej.
Neodpovedala mu. Pozerala sa na jeho chrbát, sledovala, ako vytiahol zo skrinky dva hrnčeky a pripravil vrecúška s čajom. V duchu premýšľala nad jeho slovami. Mal pravdu, bola taká slabá a patetická, že doteraz počas celých tých rokov Albusa nevedela vypudiť zo srdca. Ibaže ona mu teraz nemohla čeliť. Nedokázala by sa pred neho postaviť a povedať mu, čo k nemu cíti, pretože by sa rozpadla na márne kúsky. Okrem toho vedela, že by mu to bolo úplne jedno alebo v tom horšom prípade by sa jej vysmial a zranil by ju ešte viac než doteraz. A to nemienila dopustiť. Už sa pred ním nemienila plaziť a viac mu nedovolí ponižovať ju.
Bailey bola slizolinčanka a ak niečo naozaj nenávidela z celého srdca, bolo to poníženie. Bol iba jeden človek, od ktorého to ako-tak zniesla, od ktorého to dokázala prehltnúť a odpustiť mu. No včera to privilégium nenávratne stratil, hoci asi nevedel, že ho má.
Tom sa vrátil do obývačky s dvoma šálkami a jednu postavil na stolík rovno pred ňu. Bailey mu kývnutím poďakovala, načiahla sa po šálke a druhou rukou sa začala nervózne pohrávať so šnúrkou od sáčiku s čajom.
"Milujem ho," potichu povedala, oči mala upreté na kolená. Sťažka prehltla. "Myslím, že teraz je už zbytočné to popierať. A on ma nenávidí a opovrhuje mnou. Toto sú fakty, Tom. Viem, čo ku mne cíti, nepotrebujem sa s ním o tom rozprávať a už vôbec nie po včerajšku. Ja ho musím prestať milovať, je to môj problém."
"Prestaneš," odvetil Tom s presvedčením v hlase. "A nájdeš niekoho oveľa lepšieho ako on. Podľa toho, ako sa k tebe správa, to nebude veľmi ťažké," povedal pochmúrnym tónom.
Bailey zodvihla oči zo svojich kolien a vážne sa na neho zadívala. "Prisahám, že takýto kedysi nebol."
Tom trhol plecami. "A nie je to jedno?" spýtal sa. "Teraz je taký, aký je a to sa ráta."
"Asi máš pravdu," zašomrala a napila sa z pariaceho sa nápoja. "Môžeme túto tému uzavrieť? Fakt na to nemám náladu."
Tom mlčky prikývol. "Rozmýšľal som, že by sme mohli zájsť do kina. Zdvihlo by ti to náladu."
"Nemám chuť ísť von."
"To tu chceš iba sedieť a ľutovať sa?" opýtal sa s nadvihnutým obočím.
Bailey na neho vrhla zamračený pohľad. "Neľutujem sa, len sa mi nechce obliecť sa a absolvovať celú tirádu s makeupom."
"Tak si ho nedaj," jednoducho odvetil.
Zaksichtila sa na neho. "Ty sám si povedal, že vyzerám hrozne. Keby ma ľudia nepoznali, asi by mi to bolo jedno, ale nemám záujem, aby ma takto niekto vyfotil a potom sa to pretriasalo v časopisoch."
"Nepovedal som, že vyzeráš hrozne, iba som to jemne naznačil."
Kútiky úst sa jej mierne pohli nahor.
"Tak čo chceš teda robiť?"
"Mohli by sme si pozrieť film tu," navrhla.
"Ale vyberám ho ja."
Bailey prevrátila oči. "Ako inak."
***
Nasledujúci deň sa ukázal byť o niečo znesiteľnejší. Nebolo to preto, že by sa snáď cítila lepšie, stále jej bolo mizerne, ale iba jedenkrát vyronila pár sĺz a to považovala za úspech. Stále nemala najmenšiu chuť vyjsť na verejnosť a najradšej by sa odplazila do postele, ukryla sa pod perinami a pomaly tam dožívala. Možno bola trochu melodramatická, ale bojovala s tým a to bolo hlavné, nie? Bola tvrdohlavá a jednoducho odmietla, aby ju to dostalo na kolená.
Rada o sebe premýšľala ako o fénixovi, ktorý vstane z popola. Zakaždým, keď ju Albus zranil, jej to paradoxne prinieslo niečo pozitívne a zmenilo ju to k lepšiemu. Keď začal chodiť s Grace, prinútilo ju to priznať pravdu a prestať sa schovávať za fasádu bezcitnej mrchy. Po poslednom ročníku v škole, počas ktorého si vďaka Albusovej nevraživosti prešla krstom ohňa, sa presťahovala do Paríža, začala úspešnú kariéru a oslobodila sa od rodičov. Možno že po tomto incidente konečne nájde niekoho, kto prekoná Albusov účinok na ňu a ona sa do neho zamiluje. Ktovie.
Zrazu v o niečo lepšiej nálade vyskočila z pohovky, na ktorej len tak apaticky sedela, pristúpila k oknu a rýchlym trhnutím odtiahla závesy. Ostré popoludňajšie slnko ju na chvíľu oslepilo. Prižmúrila oči, rukou si ich zatienila a otvorila okno. Úsmev, ktorý sa jej znenazdajky začal formovať na perách, však ochabol, keď sa jej zrazu zmocnil zvláštny pocit. Akoby na ňu niekto uprene hľadel. Zarazila sa s rukou stále položenou na kľučke. Zamračila sa, očami pátrala po zdroji toho nepríjemného pocitu a pohľad sa jej zastavil na osobe odetej v čiernom habite, ktorá sa opierala o dom rovno oproti jej bytu. A zízala do jej okna. V momente, keď sa im stretli pohľady, Baileyino telo sa roztriaslo. Flint. Rýchlo zatresla okno, znova zatiahla závesy a zošuchla sa na zem pod parapet, aby ju náhodou nebolo zvonka vidieť.
Schmatla látku závesu do chvejúcich sa pästí a pritisla si ich k ústam, aby zapudila prestrašený vzlyk, ktorý sa dral von. Srdce sa jej prudko rozbúšilo. Pevne zatvorila oči a vzdialene si uvedomila, že prestáva ovládať svoje zrýchľujúce sa dýchanie.
Prečo tam bol? Čo tam robil? Prečo ju, dopekla, nenechá napokoji? Čo od nej chce?!
Až keď pocítila na hrudi ťažobu, jej došlo, že dýcha prerývane. Oči sa jej naplnili slzami od snahy lapiť dych a od vedomia, že sa jej to vôbec nedarí. Absolútne sa nedokázala ovládať. Pustila záves, ruky si pritisla na prsia a snažila sa upokojiť svoje besniace telo, ale pľúca ju vôbec nepočúvali. O záchvate paniky počula dostatočne veľakrát na to, aby vedela, že práve teraz jeden má. Nikdy predtým to nezažila a bolo to absolútne desivé.
Hovorila si v duchu, aby sa upokojila, ale potom sa ozvalo zaklopanie na dvere a ona sa úplne zosypala. V hrdle ju pálilo, hruď ju od námahy bolela a po tvári jej tiekli horúce slzy. Zrútila sa na bok, lapala po dychu a snažila sa odplaziť do spálne, čo najďalej od vchodových dverí. Bola taká pohltená svojou malou bublinou paniky, že ani nepočula, keď sa otvorili dvere a niekto vošiel do jej bytu. O votrelcovi sa dozvedela až vo chvíli, keď ju schmatol za plecia, zodvihol z dlážky a prinútil ju posadiť sa. To ju vydesilo tak veľmi, že sa zúfalo začala odťahovať, bojovala s ním a mávala rukami hlava-nehlava, ale bolo jasné, že nemala šancu. Bola oslabená záchvatom a on bol oveľa silnejší.
Ruky zvierajúce jej plecia ňou niekoľkokrát zatriasli tak prudko, že ju to donútilo zastaviť sa a prestať bojovať. Konečne sa na neho odvážila pozrieť, ale miesto Flinta, ktorého tvár očakávala, sa na ňu díval niekto úplne iný. Zamrkala, rozohnala slzy, ale tvár, ktorá sa na ňu dívala so znepokojeným výrazom, zostala rovnaká. To ju prebralo z toho ochromujúceho stavu a zrazu akoby z diaľky k nej začal doliehať jeho hlas.
"Dýchajte!" prikazoval jej. "Áno, to je ono," povzbudzoval ju, keď sa jej konečne podarilo dostať do pľúc dosť vzduchu na to, aby sa necítila, akoby sa dusila. "Dnu a von. Pomaly dnu a von," opakoval jej.
Bailey ho poslúchla a riadila sa jeho slovami. Ako zhypnotizovaná upierala pohľad do bystrých zelených očí a do tváre, ktorá jej tak veľmi pripomínala jeho syna, až si na chvíľku myslela, že je to Albus.
"No, tak vidíte," povedal jej, keď sa úplne upokojila a doľahla na ňu únava. Jej telo ochablo a oprela sa hlavou a plecom o pohovku, pri ktorej sedela. Ďaleko sa od okna nestihla odplaziť.
"Poďte, sadnite si," vyzval ju a pomohol jej vstať. Takmer s otcovskou starostlivosťou ju usadil na pohovku, vzal z operadla bielu huňatú deku a prikryl ju ňou. "Spravím vám čaj. Potrebujete sa upokojiť."
Zarazene sledovala Harryho Pottera, ako v jej kuchyni prehľadáva skrinky a snaží sa nájsť čajník a hrnčeky. Bola príliš šokovaná tým, čo sa jej stalo a faktom, že je v jej byte Albusov otec, aby mu niečo povedala. Cítila sa vyčerpaná a prázdna. Sklopila pohľad a dlhú chvíľu iba tupo civela na svoje ruky. Skrehnuté prsty mala prepletené a pevne zovreté.
Položil pred ňu na konferenčný stolík šálku s čajom a sadol si do kresla oproti nej. Bailey sa po chvíli načiahla po šálke a odvážila zdvihnúť pohľad. Mlčky ju sledoval.
"Ste v poriadku?" opýtal sa.
Prikývla. Cítila, ako sa jej zapaľujú líca. Práve zažila niečo, čo mohla opísať iba ako nervové zrútenie, ktorého svedkom sa musel stať práve čarodejnícky národný hrdina a zároveň Albusov otec. Skvelé.
"Nevyzeráte tak," podotkol.
Bailey trhla plecom a odpila si z pariaceho sa čaju. Zamračila sa a potichu zanadávala, keď si popálila jazyk. "Čo robíte v mojom byte?" opýtala sa hlasom istejším, než čakala, a šálku položila na stolík.
"Myslím si, že dôležitejšie je, čo sa stalo tu a nie, prečo som prišiel."
Zamračila sa na neho a na sekudnu odvrátila pohľad. "Nechcem o tom hovoriť," zašomrala. Sama nerozumela, prečo tak veľmi spanikárila a bola si istá, že to nechcela rozoberať s ním. "Tak prečo ste prišli?" opýtala sa a znova sa na neho pozrela. Bol pohodlne usadený v jednom z dvoch kresiel a ruky mal zložené na bruchu, akoby sa modlil.
Pozorne si ju prezeral, akoby premýšľal nad tým, či na ňu má ďalej tlačiť alebo ju nechá na pokoji a jednoducho odpovie na jej otázku.
"Viete, že som počul celú hádku medzi vami a mojím synom. Musím povedať, že to, čo som si vypočul, ma šokovalo," povedal. Na chvíľu zmĺkol a odvrátil od nej pohľad. Naprázdno preglgol. "Nikdy by som si nepomyslel, že by sa Albus mohol tak správať. Som si istý, že neviem ani polovicu z toho, čo sa medzi vami dvomi dialo, pretože Albus sa rozhodol držať bobríka mlčania a jediný, kto bol ochotný mi niečo povedať, bol James, ale... Už to, čo viem, je dosť zlé."
Bailey uhla pohľadom a v duchu zanadávala. O čo mu, dočerta, išlo? "Stále nerozumiem, prečo ste tu."
"Som tu preto, aby som sa ospravedlnil za synovo šikanovanie, keď ste chodili do školy."
Bailey sa zamračila a obrátila k nemu tvár. Šikanovanie? Nevedela, čo mu James narozprával, ale ona by to, čo sa vtedy dialo, nenazvala šikanovaním. Iste, bol k nej nepríjemný a miestami až krutý, ale zdráhala sa to pomenovať takým silným slovom.
"Nešikanoval ma," zamrmlala a založila si ruky na prsiach, ako keby sa snažila ukryť sa pred ním. Cítila, ako jej znova vstúpila do líc červeň, hoci nemala dôvod cítiť sa zahanbene.
"To, čo som počul, znelo ako šikana."
Povzdychla si. "Pán Potter, neviem, čo vám James povedal, ale Albus sa ku mne tak nesprával neoprávnene. Hoci ma to mrzí, nebola som v tom nevinne a v podstate mi iba vrátil to, čo som mu robila celé roky ja."
Nadvihol na ňu obočie. "Prečo sa ho zastávate?" udivene sa opýtal.
"Nezastávam sa ho, iba vravím, ako to bolo. A okrem toho, už je to zabudnuté, nie je dôvod vyťahovať to."
"Či sa to už stalo dávno alebo nie, chcel som sa vám ospravedlniť."
Bailey pokrčila ramenami. "Bolo to iba pár uštipačných poznámok," zľahčovala situáciu, "nie je to tak, že by ma fyzicky napadol alebo niečo podobné."
"Nuž, nech už to bolo tak či onak, iba vďaka vám Albus nečelí vážnym obvineniam z ublíženia na zdraví a napadnutia. Myslím, že si ospravedlnenie zaslúžite," povedal s presvedčením v hlase.
"Kto by kedy povedal, že sa mi niekedy dostane ospravedlnenia od niekoho z Potterovcov..." polohlasne presniesla a pokrútila hlavou.
"Úprimne povedané, asi by som sem nebol prišiel, keby ste nezachránili môjho syna pred možným väzením."
"Pre syna Harryho Pottera by to urobil každý," povedala a jemný odtienok uštipačnosti si nedokázala odpustiť. Bola si istá, že to počul, ale nereagoval na to.
"Nie, ktokoľvek určite nie," uistil ju s vážnou tvárou, "a už vôbec nie niekto ako-"
"Ako ja?" zasyčala nahnevane, keď mu skočila do reči. Zmocnilo sa jej sklamanie.
Potter pokrútil hlavou. "Nie, chcel som povedať niekto ako Zabiniovci. Niekto, kto moju rodinu nemá príliš v láske a mohol by tú situáciu využiť vo svoj prospech. Keby ste chceli, mohli by ste nám narobiť oveľa viac problémov, než chcel Leith."
Bailey trhla plecami a odvrátila sa od neho. Bola nahnevaná, ale aj to trochu chápala. Poznal predsa jej otca a matku a musel si myslieť, že z nich dvoch nemohlo vzniknúť nič dobré. No škrelo ju to a hnevalo ju, že ju súdil skôr, než ju spoznal. Lenže teraz to vyzeralo tak, že sa to snaží napraviť. To bolo viac, než sa jej dostalo od jeho syna.
"A teraz by sme mi mohli vysvetliť, prečo som vás tu našiel zmietať sa na zemi v záchvate paniky."

 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Katy Katy | 25. října 2016 v 0:40 | Reagovat

jeeej, ani nevies ako si ma potesila. este aj agneia pridala kapcu . ale naspat sem, z teraz sa tesim na pokracko, verim ze povie Harrymu o Flintovi. trochu sa o nu bojim, ach jaj no a Albus.... boze verim a modlim sa, ze budes mat chut a cas a o nedlho bude kapca na svete

2 bona bona | 25. října 2016 v 13:07 | Reagovat

moc děkuji za tuhle povídku, našla jsem ji náhodou. Jsi vážně úžasná
jen technickou - v obsahu chybí kapitola 3/2

3 Alex Alex | 25. října 2016 v 17:38 | Reagovat

Oh O_O Chudák Bailey, vidět tam Flinta, taky mám šok. Doufám, že to Harrymu řekne. A zajímavé, moc se těším na další :-)

4 Lucinda Lucinda | 25. října 2016 v 22:19 | Reagovat

Ahoj na další kapitolu jsem se moc těšila a skvělá jako vždy 8-) Toma mám moc ráda a teď už vím jak to spolu mají. Albuse vždy v ději vyhlížím, ale tentokrát mi jeho nepřítomnost nevadila. Bailey se po plese potřebuje trošku oklepat než ho znovu potká. Harryho jsem nečekala a jsem zvědavá jestli se mu Bailey svěří. Doteď o Flintovi nikomu neřekla tak uvidíme :-) S nadějí v očích budu vyhlížet další kapitolu :-) Snad bylo Albusovi po plese pořádně zle :-!

5 K4tekyo K4tekyo | 26. října 2016 v 17:32 | Reagovat

Ahojda, žjuuuuuu mockrát ti děkuji! :) Kapitolka jako vždy úžasná. Překvapil mě Flint a Harry O_O . Jsem zvědavá jak se dále bude příběh vyvíjet a těším se na další kapiltolku. :) A ještě jednou moc děkuji za ní. Víš o tom, že vychází další série WD? Muhahahha :-P

6 Lia Lia | 26. října 2016 v 20:37 | Reagovat

No, ja normalne neverim, co to vidim :). Skvele, aj ked taka troska menej akcna kapitola (aspon sa mi to zdalo, ale ten zaver som necakala). Flin a Harry, hm, som zvedava na dalsie. No som rada, ze si tam neplietla do nejakeho milostneho n-uholnika aj Toma

7 TaMara TaMara | 27. října 2016 v 15:00 | Reagovat

Jupííííí! Som strašne rada za novú kapitolu...bolo to super ako vždy konieckoncov :D Celkom sa teším že tam nebol Albus pretože kedykoľvek sa objaví mám chuť ho zavraždiť :-P A dúfam že Bailey o Flintovi povie Harrymu inak bude mať Veľké problémy :-?

8 Tinů Tinů | 27. října 2016 v 22:46 | Reagovat

Supeeeeeer, teším sa že pribudla kapitolka ktorá je super :) Chuderka Bailey :/ Som zvedavá na ďalšiu :)

9 Leann Leann | 28. října 2016 v 13:22 | Reagovat

[2]: Vďaka za upozornenie, už som to napravila.

[6]: Milostný vzťah medzi Tomom a Bailey som nikdy nemala v pláne. Ale keďže sú si naozaj veľmi blízki, musela som nejako vysvetliť, prečo sa nedajú dohromady. :-)

[7]: No, áno, Albus je v tejto poviedke skoro až záporná postava, lebo som chcela, aby bol výrazne odlišný ako v Špinavých hrách.

Ďakujem všetkým za komentáre! :-P

10 Leann Leann | 28. října 2016 v 17:46 | Reagovat

[5]: Jasné, viem, že už odvisielali prvú časť siedmej série. Hneď na druhý deň som si ju pozrela a bola som úplne šokovaná. O_O

11 Michelle Michelle | 31. října 2016 v 0:48 | Reagovat

Huraaaaaaa, mně Albus nechybí, jsem na něj pořádně naštvaná.. Chudák Bailey, dostává pořádné kapky :( taky doufám, ze se svěří a Harry pomůže :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama