10. kapitola

22. srpna 2016 v 19:17 | Leann |  Hra na lásku


Lebo mám narodeniny. Chcela som sa trošku vrátiť do Rokfortu, tak som vymyslela ako. Usmívající se
***
Potrebovala pauzu. Posledné týždne strávila až príliš veľa času s členmi klanov Potterovcov a Weasleyovcov, a už jej to pravdupovediac trochu liezlo na mozog. Keď jej jej čarodejnícko-muklovský agent oznámil, že by ju chceli na jedno fotenie v Paríži pre britský týždenník Čarodejka, neváhala ani sekundu a po tej ponuke chňapla všetkými desiatimi. Potrebovala zmenu vzduchu a hoci fotenie trvalo iba tri dni, návrat do Paríža a stretnutie sa so starými známymi jej prišlo ako vyslobodenie. Bola taká nadšená tým, že bola späť, až sa pohrávala s myšlienkou, že by nečakane ukončila svoju dovolenku a zostala v Paríži.
Potom však dostala pozvanie, pri ktorom jej obočie vyskočilo až ku korienkom vlasov. Sedela práve v kuchyni vo svojom parížskom byte, keď sa na parapet vzniesla sova. Bailey si ju začudovane prezrela, pretože žiadny list neočakávala, a odviazala jej z nohy obálku. Okamžite vedela, že to bolo z Ministerstva. Otvorila ju, vytiahla kartu z tvrdého okresného papiera a zízala na pozvánku na ples, ktorý sa konal pri príležitosti 33. výročia porážky Voldemorta a víťazstva dobra nad zlom. Rýchlo preletela papier očami. Tento rok sa ples prvýkrát nemal konať na Ministerstve mágie, ale na Rokforte, mieste, kde sa konala veľkolepá posledná bitka.
Bailey zostala zarazene civieť do prázdna. Vrátila pozvánku späť do obálky a nechápavo si prezerala svoje meno napísané na bielom papieri. Naozaj to bolo pre ňu, nebol to žiadny omyl. Nikdy predtým nebola na ten ples pozvaná, pretože tam ani nemala čo robiť. Jej rodičia ničím neprispeli k víťazstvu a status modelky nebol natoľko prestížny, aby jej to zabezpečilo automatickú účasť na plese aj napriek jej priezvisku. Kto a prečo ju tam pozval?
Napadla jej iba jedna možnosť, ako sa to mohlo stať. Mal v tom snáď prsty Albusov otec, ktorý sa jej tak chcel odvďačiť za to, že súhlasila s dohodou a Albus neskončil pred súdom? Nikoho iného tak vysoko postaveného na Ministerstve nepoznala. Ale urobil by jej Albusov otec takúto láskavosť, aj keď už boli papiere podpísané a žaloba na Albusa stiahnutá?
Bola to pre ňu záhada.
***
Bailey sa zadychčane dovalila do reštaurácie, zamierila k stolu, ktorý už okupovali jej dve chrabromilské kamarátky, a sťažka dosadla na voľnú stoličku.
"Ja viem, ja viem, meškám," ihneď povedala. Zavesila kabelku na operadlo stoličky a odfúkla si. Odkedy prišla do Londýna, zriekla sa svojho pravidelného pohybu, ktorý bol pre jej prácu nevyhnutný a bolo to na nej poznať. Musela znova začať cvičiť. "Vonku je ako v pekle a ani som sa nestihla osprchovať."
Rose s Ericou na ňu zízali s nadvihnutým obočím.
"Kde si bola?" spýtala sa Erica. "Čakali sme tak dlho, že sme to nakoniec vzdali, objednali si a aj zjedli obed."
"Och," sklamane vyhŕkla Bailey a so zamračením si prstami zotrela tých pár kropají potu, čo sa jej usadili na čele. "To je už toľko hodín?"
Obe mlčky prikývli.
"Dokelu," zašomrala. "Prepáčte, ani som si to neuvedomila. Vlastne som sa iba dnes vrátila z Paríža. Všetko by som stihla, keby nenastali problémy s tým prekliatym prenášadlom. Nakoniec som aj tak musela ísť vlakom," zašomrala a tvár sa jej skrútila do znechuteného úškľabku. Veď kto by túžil dve hodiny sedieť vo vlaku, ak by sa mohol premiestniť behom pár sekúnd?
Rose sa na ňu pozrela s prekvapeným výrazom na tvári. "Bola si v Paríži? Prečo?"
"Fotila som tam pre britskú Čarodejku," odvetila. "A," zohla sa a začala sa hrabať vo svojej kabelke, "priniesla som vám pravé francúzske makronky." Vytiahla dve malé tyrkysové krabičky a podala im ich. "Najlepšie, aké sa v Paríži dajú zohnať."
Erica po svojej dychtivo chňapla. "V tom prípade máš odpustené," povedala, otvorila krabičku a lačným pohľadom prechádzala po malých farebných koláčikoch. "Ak by som mohla, asi by som ich tu hneď všetky spráskala." Nadvihla hlavu a zadívala sa na priateľky. Nakrčila čelo. "Sú to tehotenské hormóny alebo som iba pažravá?"
Rose s Bailey sa rozosmiali a pokrčili plecami. "Môže to byť pol na pol," s úškrnom jej povedala Bailey. "Hej, objednám si nejaký šalát a zatiaľ mi môžte povedať, čo majú znamenať všetky tieto časopisy." Ukázala na stôl, kde bola položená pekná kôpka svadobných časopisov. "Myslela som si, že nemáte vybraný dátum."
"Ani nemáme," povedala Rose, "ale uvažujeme o svadbe v zime a v takom prípade mi zostáva už iba pár mesiacov. Myslela som si, že by ste mi mohli pomôcť s výberom svadobných šiat. Najprv sa ponúkla mama, ale, ak mám pravdu povedať, jej vkus nestojí za nič. Právo jej ide rozhodne lepšie ako najnovšie módne trendy." Otočila sa k Bailey. "A ty si modelka, módu by si mala mať v malíčku."
Tmavovláska prikývla. "Okej, ale skôr, než sa do toho pustíme, musím vám niečo povedať. Dostala som z Ministerstva pozvanie na výročný ples ukončenia vojny."
Erica nadvihla obočie. "No a?"
"Aké no a? Nikdy predtým som na tom plese nebola. Moji rodičia sú Blaise Zabini a Pansy Parkinsonová! Čo by som tam asi tak ja robila?!"
"A čo chceš vlastne od nás?" opýtala sa Rose.
"No... nevieš o tom niečo? Ako som sa vôbec dostala na zoznam pozvaných?"
Rose nadvihla obočie. "Ako to mám vedieť?"
Bailey si povzdychla a musela bojovať s túžbou prevrátiť nad ňou oči. "Tvoji rodičia by o tom mohli niečo vedieť. Možno by si sa ich mohla opýtať?"
"Dobre," povedala po chvíli, "môžem sa ich spýtať, ale oni nemajú na starosti usporadúvanie ministerských akcií."
"Ja viem, len.... nenápadne sa ich opýtaj, dobre?" tlačila na ňu.
"Fajn, fajn! Urobím to," povedala červenovláska a chňapla po kôpke časopisov položených na stole. Rozdelila ju na dve časti a každej jednu podala. "A teraz, dámy, začnite listovať, pretože ak budem mať svadbu v zime, mám vážny s nedostatkom času na jej prípravu."
***
Povedať, že ples na Rokfortskej strednej škole čarodejníckej bol veľkolepý, by bolo slabé slovo. Rokfortské pozemky boli už celé stáročia opatrené proti premiestneniu a ani po rokoch sa to nezmenilo, takže sa všetci hostia museli premiestniť do Rokvillu. Odtiaľ ich k bránam školy priviezli v pohodlných kočoch, ktoré zdanlivo nikto neťahal a pohybovali sa sami.
"Sú zapriahnuté do testralov," vysvetlila Bailey Tomovi, keď sa usadili na pohodlné kožené sedadlá.
Keď sa Bailey rozhodla, že na ples pôjde a premýšľala nad doprovodom, Tom bol, pochopiteľne, jej prvá voľba. Nielenže bol jej najlepší priateľ, ale bola to aj skvelá príležitosť ukázať mu Rokfortskú školu, ktorú dosiaľ poznal iba z jej rozprávania. Keďže on chodil do Durmstrangu, Rokfort nepoznal a nikdy by ani nemal príležitosť navštíviť ho. Nemohla si nechať ujsť príležitosť ukázať mu to najkrajšie miesto v Anglicku.
Zaradili sa k čarodejníkom, ktorí v róbach a formálnych habitoch stáli pred obrovskými dverami do hradu a čakali v rade, kým budú môcť vstúpiť. Bolo tam tak veľa čarodejníkov, že rad sa tiahol dolu svahom smerom k metlobalovému ihrisku a hýbal sa len veľmi pomaly. Kým čakali, Bailey mu ukázala v diaľke chalúpku, ktorá kedysi patrila Rubeusovi Hagridovi, jedinému poloobrovi v učiteľských radoch, a rukou mu naznačila, kde sa nachádzajú skleníky.
Keď sa dostali dnu, vošli do Veľkej siene. Bailey zostala bez slova stáť a iba civela na toľkú nádheru. Nikdy vo svojom živote nevidela Veľkú sieň tak impozantne vyzdobenú, dokonca ani počas vianočných sviatkov. Štyri dlhé stoly reprezentujúce školské fakulty boli preč a namiesto nich bolo okolo tanečného parketu rozmiestnených nikoľko desiatok menších okrúhlych stolov. Strop, ktorý obyčajne vyzeral ako obloha za jasného dňa, bol teraz tmavý, takmer čierny, ale osvetľovali ho tisícky nažlto žiariacich hviezd. Vyzeralo to, ako keby na ne tie hviezdy pršali. Steny zakrývala žltohnedá saténová látka pripomínajúca tekuté zlato a po obvode celej miestosti boli rozostavané sochy slávnych čarodejníkov Dumbledorovej armády, ktoré horeli červeným ohňom.
"Váu," počula vedľa seba vydýchnuť Toma a uškrnula sa pre seba.
"Úžasné, však? A to si videl iba Veľkú sieň." Otočila sa k nemu. "Chceš si vypočuť príhovory alebo sa vytratíme a poukazujem ti hrad?"
"Čo myslíš?"
Usmiala sa, chytila ho za ruku a viedla cez tlačenicu pri dverách zo siene. Rozhodla sa vziať do metodicky a začala od prízemia. Poukazovala mu všetko, čo na hrade stále za videnie. Nemocničné krídlo, prefektskú kúpeľňu, núdzovú miestnosť, sieň slávy zaviedla ho do všetkých učební a do vychýrenej rokfortskej knižnice a dotiahla ho až do astronomickej veže, z ktorej bol úžasný výhľad na celé rokfortské pozemky. Predstavila mu všetkých duchov, ktorých stretli, a ktorí si ju, na jej počudovanie, pamätali a okomentovala slušný počet obrazov, ktorých obyvatelia si Toma so záujmom prezerali. Cestou z astronomickej veže mu ukázala všetky vchody do fakúlt, až sa napokon dostali späť na prízemie a chýbala jej už iba jej fakulta. Zamierila do podzemia. Najprv sa zastavili v učebni elixírov a potom ho viedla spletitými podzemnými chodbami až k vstupu do slizolinskej spoločenskej miestnosti.
"Práve sme pod Rokfortským jazerom. Tu sa nachádza slizolinská fakulta," povedala. Blížili sa chodbou k stene, ktorá bola jediným vstupom do fakulty. "Škoda, že ti ju nemôžem ukázať."
"A to kto povedal, mladá dáma?" ozval sa zrazu chodbou hromový hlas a tesne vedľa Bailey sa zo steny vynoril duch s reťazami okolo krku a oblečením potriesneným striebornou krvou.
Od ľaku odskočila, ale potom sa prinútila do milého úsmevu. "Zdravím, pane," slušne ho pozdravila. Každý rokfortský študent veľmi dobre vedel, že ak bude niekedy ku Krvavému Barónovi niečo iné ako slušný, zaplatí za to. A hoci už viac nebola študentka, mala pred týmto duchom rešpekt.
"Ale, ale, ale... koho to tu máme?" Preplachtil dvakrát okolo nich a štrngot jeho reťazí sa ozýval po celej chodbe. Priblížil tvár k Tomovi, až sa ho takmer čelom dotýkal jeho čela... teda, keby bol schopný niečoho sa dotknúť. Tom na neho vyvalil oči. Zjavne mu to bolo veľmi nepríjemné, ale keď hodil na Bailey rýchly pohľad, pokrútila hlavou naznačujúc mu, aby neurobil nič hlúpe.
"Teba nepoznám," povedal Krvavý Barón Tomovi.
"Tom, toto je Krvavý Barón," povedala a otočila sa k duchovi s pochmúrnym výrazom na tvári. Nepamätala si, že by sa niekedy tváril inak. "Pane, toto Thomas Nott. Nechodil na Rokfort ale do Durmstrangu."
"Ale čo... do Durmstrangu?"
"Áno, pane," odvetil Tom vyrovnaným hlasom. Možno mali v jeho škole oveľa desivejšie bytosti ako bol slizolinský duch.
"Tom je synom Theodora Notta a Sylvii Carterovej. Pána Notta si možno pamätáte, bol v tom istom ročníku ako..."
"Samozrejme, že si ho pamätám, dievčisko," odmerane odvrkol Krvavý Barón, odtiahol sa od Toma a vzniesol sa do výšky. Reťaze pri tom prudkom pohybe hrozivo zarinčali. "Myslíš si, že trpím stratou pamäte? Dobre si spomínam na každého jedného slizolinského študenta vrátane teba, Bailey Zabiniová, tvojho otca Blaisa Zaniniho a matky Pansy Parkinsonovej."
"Och," vydýchla. Naozaj na to nemala čo povedať. "Pane... keď ste sem prišli, to čo ste povedali... mysleli ste tým, že sa dá dostať do slizolinskej spoločenskej miestnosti?" opýtala sa. "Rada by som ju totiž ukázala Tomovi. Jeho otec sem chodil tiež, preto ju chcel vidieť."
Krvavý Barón ich chvíľu oboch preskakoval skúmavým a zároveň namosúreným pohľadom. "Nepotrebujete heslo, nie je školský rok. Vstup sa otvorí každému, kto chodil do slizolinu." Duch sa zvrtol a bez ďalšieho slova zmizol za stenou podzemia.
"Príjemný chlapík," konštatoval Tom so zdvihnutým obočím. "To je ten váš fakultný duch?"
Bailey po ňom vyslala kyslý úsmev a prikývla. "Je prchký, náladový a pomstychtivý," povedala a vykročila po chodbe. "Chodil sem do školy, ešte keď žili jej zakladatelia. Hovorí sa, že sa zamiloval do dcéry Roweny Bystrohlavovej. Keď Helena zmizla, jej mama ho poslala do Albánska, aby ju našiel. Helena ho však nemala rada a nechcela sa s ním vrátiť späť. Od zúrivosti a možno aj žiarlivosti ju zabil; prebodol ju dýkou. Keď si ale uvedomil, čo urobil, tou istou dýkou zabil aj seba." Pozrela sa na Toma. "Takého ducha by si nechcel nahnevať."
Práve vtedy podišli až k stene, ktorá bola vstupom do slizolinskej spoločenskej fakulty. A naozaj, presne ako povedal Krvavý Barón, vchod sa automaticky otvoril, keď sa k nemu priblížila. Uškrnula sa na Toma a vystúpila dnu. "Teraz niečo uvidíš."
***
"Dočerta," zašomrala Bailey, keď sa konečne vrátili do Veľkej siene. "Zmeškali sme večeru." Zastala na okraji miestnosti a rozhliadala sa. Keď zbadala stôl s jednohubkami, schmatla Toma za ruku a vliekla ho za sebou pomedzi stoly k zdroju jedla. "Umieram od hladu," povedala, keď sa vrhla na niečo, čo vyzeralo ako tekvicové guľôčky.
Tom pre nich medzitým uchmatol dva poháre so šampanským a jeden jej podal. "Spomaľ, lebo sa zadusíš," smial sa na nej.
Po treťom súste pribrzdila, odpila si a zaškerila sa na neho. "Tak, a teraz môžem normálne fungovať. Potrebovala som si iba doplniť energiu. Ty nechceš?" spýtala sa, ale Tom pokrútil hlavou a obzeral sa okolo seba, kým si pomaly usrkával zo šampanského.
"Aha, tam je Rose," ozval sa a kývol hlavou na druhú stranu miestnosti. "A tuším ide k nám." Bailey sa obzrela. Nebola to len Rose. Cestu si pomedzi húfy čarodejníkov razil aj Scorpius a Erica. S Jamesom za pätami.
"Hej, kde ste vy dvaja boli? Všade som vás hľadala," povedala Rose káravo namiesto pozdravu.
"Bailey mi ukázala hrad," vysvetlil Tom.
"Mohla som to síce urobiť aj neskôr," priznala Bailey, "ale kto má záujem počúvať hodinové preslovy ministra mágie a merliviekoho ešte? Len škoda, že sme nestihli večeru."
"Mali ste miesta pri našom stole," ozval sa Scorpius a ostatní prikývli.
Rose sa naklonila k Bailey. "Ešte aj Albus sa pýtal, kde si," pošepla jej.
Bailey skoro zabehlo šampanské. "Čo?" vyhŕkla.
"No, povedal to síce sarkasticky," pripustila, "ale ja si myslím, že to naozaj chcel vedieť."
Bailey prevrátila oči a povzdychla si. Typická chrabromilčanka. "To určite," kyslo povedala a dopila pohár so šampanským. V deň, kedy sa o ňu bude Albus úprimne zaujímať, začnú padať z neba mŕtve červolazy a Harry Potter prestane nosiť okuliare.
"Tak ideme si zatancovať alebo čo?" spýtal sa zrazu James, ktorý doteraz mlčal. Bailey nadvihla obočie, keď uvidela Ericu začervenať sa. O čo išlo medzi tými dvomi?
***
Vrátila sa z toaliet, vošla do Veľkej siene, ale Toma nenašla tam, kde ho predtým nechala. Vrhla sa teda do davu, aby pátrala po svojom priateľovi. Prechádzala pohľadom po známych aj neznámych tvárach, až uvidela pána Pottera s manželkou, ako sa bavia s Rosinými rodičmi. Hugo stál neďaleko nich ruka v ruke s Damonom, svojím priateľom, a zazeral na svojho otca. Odvrátila sa od nich a kráčala ďalej. Prišlo jej zvláštne, že aj keď ples trval už niekoľko hodín, dosiaľ stále nestretla Albusa. Niežeby sa sťažovala.
Zastala uprostred miestnosti, začala sa bezradne okolo seba otáčať. A konečne ho našla. Opieral sa o stolík s občerstvením a rozprával sa s Lily Potterovou. Vyvalila na dvojicu oči. Odkedy sa oni dvaja rozprávali? Odkedy sa vôbec poznali? Bude sa ho musieť na to neskôr opýtať. Vyzerali, že pri rozhovore nepotrebujú jej asistenciu, čo jej vlastne vyhovovalo. Odvrátila od nich pohľad a využila chvíľu samoty, ktorá jej bola dopriata. Vykĺzla s Veľkej siene a sa vybrala do podzemia. V Rokforte nebola už veky. Prežila tu sedem dlhých rokov a teraz si chcela priestory, na ktoré mala dobré aj zlé spomienky, prezrieť v pokoji a osamote.
Prechádzala sa spletitými chodbami v podzemí, opätovne nachádzala známe zákutia a s nostalgiou spomínala na všetko, čo v hrade prežila. Bolo to zvláštne, ale medzi týmito múrmi sa cítila neuveriteľne staro. Ako keby boli jej školské časy súčasťou iného života. Pomaly sa blížia k vstupu do slizolinskej fakulty; chýbalo jej prejsť ešte cez dve chodby. Jej kroky sa však zastavili v momente, keď sa vynorila spoza rohu a uvidela pred sebou stáť Albusa. Opieral sa o chladnú kamennú stenu, hlavu mal vyvrátenú dohora a so zatvorenými očami vyzeral, ako keby meditoval. Zrejme to znelo pateticky, ale v čiernom obleku a čiernej košeli jej pripomínal dokonalého padlého anjela.
Ihneď zastala a zadržala dych. Počul ju prísť? Mala sa zvrtnúť a rýchlo odísť? Mala na to vôbec čas? Alebo ho mala osloviť? Kým sa však v duchu pýtala tieto otázky, Albus zodvihol hlavu a otočil sa k nej. Zalial ju rumenec, keď si uvedomila, že ju prakticky prichytil, ako na neho neskryto zíza. Sklopila pohľad a zamračila sa.
"Nevedela som, že si tu," zamrmlala.
"To je mi jasné."
Zodvihla hlavu a pohľadom putovala po každom jednom kameni v stene, len aby sa nemusela pozrieť na neho. "Ehm," odkašľala si a uhladila si vlasy za ucho. Bolo to nepochybne veľmi nervózne gesto a on to musel vedieť. "Len som sa tu prechádzala... spomínala som na to, keď sme chodili ešte do školy a život sa zdal jednoduchší," povedala neistým hlasom, ako keby bola povinná niečo mu vysvetľovať. A prečo z neho bola zrazu nervózna? Už dávno sa v jeho prítomnosti prestala chvieť. Keď sa s ním stretla teraz, zvyčajne bola buď nahnevaná, podráždená alebo sa ho jednoducho snažila ignorovať.
"Čo tu robíš?"
Bailey nechápavo zamrkala očami, úplne zaskočená jeho otázkou. "Práve som ti to povedala."
"Nie," pokrútil hlavou, "myslel som, čo robíš na plese. Nikdy predtým si sa ho nezúčastnila. Ako si sa sem vôbec dostala?"
"Vlastne ani neviem," úprimne odvetila a pokrčila plecami. "Jednoducho mi poslali z Ministerstva pozvánku." Ale mala svoju malú teóriu. "Premýšľala som, že možno to zariadil tvoj otec," váhavo sa s ňou podelila.
Albus nadvihol jedno čierne obočie a odlepil sa od kamennej steny. "Prečo by niečo také robil?" opýtal sa skôr prekvapene než pobúrene. "Skoro ťa nepozná."
"Pretože som pristúpila na dohodu s Leithom?"
"Och," zarazil sa a na chvíľu premýšľal. "Je to celkom reálne. Môj otec sa isto cíti byť zaviazaný."
A ty? túžila sa spýtať. Tušila však, že by sa jej jeho odpoveď nemusela páčiť. Aj tak si myslel, že to spravila za nejakým pochybným účelom. "Nemá byť za čo," povedala. Zahryzla si do pery a zahľadela sa do chodby za jeho chrbtom. Neprichádzala jej na um žiadna téma, o ktorej by sa mohli rozprávať bez toho, aby sa nepochytili (prekvapilo ju, že to vôbec vydržali týchto pár minút) a naozaj by sa rada šla pozrieť do ich spoločenskej miestnosti.
"Tak... zabav sa," vysúkala zo seba. Vzala nohy na plecia a rýchlou chôdzou okolo neho preplachtila. Spomalila až vtedy, keď mala na dohľad vstup do slizolinskej spoločenskej miestnosti. Premýšľala nad tým, či sa jej znova podarí dostať sa tak ľahko na pôdu svojej bývalej fakulty. Dorazila na koniec chodby k tak dobre známej stene a ona sa predňou otvorila znova bez toho, aby musela povedať heslo. Vošla dnu, zišla po schodoch a kráčala doprostred spoločenskej.
Miestnosť pôsobila ako vždy chladne, ale aj veľmi známo, veď to bol jej domov dlhých sedem rokov. Prechádzala končekmi prstov po tmavozelenej koženej sedačke, prehliadala si takmer zabudnuté siluety slávnych slizolinčanov a prešla ku krbu, v ktorom stále horel oheň. Zvrtla sa a očami do seba vpíjala celú miestnosť. Obrovské lampáše, ktoré viseli zo stropu vrhali na jednu jej časť matné zelené svetlo. Ak mala pravdu povedať, zelenú farbu nikdy nemala rada. Vždy si myslela, že tá miestnosť bola navrhnutá a zariadená pre mužské osadenstvo. Nenachádzala tam nič, čo by sa mohlo páčiť žene. Možno bol Salazar Slizolin mizogýn.
Pohla sa na druhú stranu a vošla do časti, kde sa nachádzali dievčenské spálne. Svoju by našla aj poslepiačky. Otvorila dvere, vošla dnu a užasnuto zisťovala, že miestnosť sa ani po toľkých rokoch vôbec nezmenila. Všetko bolo na svojom mieste. Sadla si na svoju bývalú posteľ a po chvíli sa zvalila na chrbát na zamatovú smaragdovozelenú prikrývku. Koľkokrát takto ležala na posteli a priala si, aby bol jej život aspoň trochu iný? Aspoň trochu normálny? Aby jej rodičia konečne dali pokoj a nedusili ju tými svojimi hlúpymi predpotopnými predsudkami? A koľkokrát na tomto mieste snívala o Albusovi? To by sa nedalo ani spočítať.
Zostala tam ležať ešte niekoľko minút, kým sa postavila a s posledným pohľadom na miestnosť sa zvrtla a vyšla z izby. Vlastne tam nebolo nič iné, čo by túžila vidieť. Chvíľu sa pohrávala s myšlienkou navštívenia Albusovej izby, ale nanešťastie nemala ani potuchy, ktorá z množstva spální v chlapčenskom krídle by to mohla byť. A keďže to nevedela, nemalo zmysel tam vôbec chodiť.
V tichosti pomaly kráčala chodbou, už o chvíľu sa vynorila z úzkeho priestoru a vyštverala sa po schodoch. Vyšla na posledný schod a zodvihla hlavu. Pod malou klenbou, ktorá spájala chodbu so spoločenskou miestnosťou, sa Bailey zháčila a zostala stáť s otvorenými ústami.
Nevítaný votrelec sedel na jednej z dvoch obrovských pohoviek, ktoré dominovali miestnosti, a tvárou bol otočený k chodbe do spální, ako keby tam na ňu čakal. Jej modré oči sa stretli s jeho tmavohnedými a jej žalúdok sa začal chvieť. Srdce sa jej rozbúšilo o niečo rýchlejšie. Pozrela sa mu do tváre a videla, že niečo sa na ňom zmenilo. Vedela to. Hoci nepovedal ešte ani jedno slovo, cítila to vo vzduchu a v tom, ako sa na ňu díval. Alebo skôr v tom, že tam prišiel, aj keď vedel, že tam má namierené ona. Veď všetci vedeli, že Albus Potter by sa jej za každých okolností radšej vyhol.
"Čo tu robíš?" vysúkala zo seba a neznášala sa za to, že jej hlas znel, akoby bola bez dychu. Očami ho do seba vpíjala, ale ani sa už nesnažila tomu zabrániť. Jednak vedela, že sa jej to nepodarí a on sa na ňu tiež nepohnuto pozeral, tak sa nemala za čo hanbiť. Sedel na jednom kraji pohovky, jednu nohu mal preloženú na kolene a s prekvapením si všimla, že držal v ruke pohár s obsahom, ktorý vyzeral ako ohnivá whisky.
"Nie si jediná, ktorá chodila do slizolinu a chce si to tu po toľkom čase prezrieť," povedal.
"Áno, viem," povedala dutým hlasom, "ale som tu ja. A ty si vedel, že idem do našej fakulty. Povedala som ti to," vyhŕkla, ako keby ho obviňovala z nejakého zločinu.
"No a?"
Zamračila sa na neho. Mala pocit, že z nej robí hlupaňu. "Žiadne no a! Nepamätáš si, ako si mi v tom klube, kde boxuješ, povedal, že ma nechceš vidieť a ani o mne nič počuť? A teraz dobrovoľne vojdeš do tej istej miestnosti, kde som aj ja?" Keď sa tomu môže vyhnúť?
Dlho si ju prezeral. Tak dlho, až jej to začalo byť nepríjemné a bola rada, že ich delila taká veľká vzdialenosť. Potom sa napil z pohára a odpovedal: "Myslíš si, že kvôli tebe budem meniť svoje plány?"
"Pche!" neudržala sa a odfŕkla si. "Keď som ťa stretla na chodbe, nevyzeral si, že by si mal nejaký plán. Iba si podopieral stenu."
"Takže čo? Myslíš si, že som sem prišiel za tebou?" zdôraznil posledné dve slová, akoby jej ešte nebolo dostatočne jasné, aké nemožné to je.
Zavrtela hlavou a plecom sa oprela o chladný stĺp klenby. Snažila sa nezatváriť ani smutne, ani sklamane. Aspoň navonok chcela vyzerať, že je úplne nad vecou. "Dal si mi už toľkokrát najavo, ako mnou pohŕdaš, že také niečo by mi ani nezišlo na um."
Jedna jej časť čakala, že po nej vyšle protivný úškľabok, ktorý jej slová iba potvrdí, ale on sa na ňu zadíval s veľmi temným výrazom na tvári. Bolo to skoro, ako keby ho nahnevalo, čo povedala, ale vôbec si nevedela vysvetliť prečo. Z jeho čudného správania vinila ohnivú whisky.
"Naozaj?" spýtal sa jej.
Jej prvotná reakcia bola taká, že vôbec nezareagovala. Iba na neho civela. "Čo naozaj?" vyhŕkla a odrazila sa od stĺpu, o ktorý sa doteraz opierala. "Ešte sa ti to snáď nezdá dosť? Potrebuješ si do mňa znova kopnúť?" opýtala sa tentokrát nahnevane.
"Robím snáď niečo také?" nadvihol obočie. Vôbec ho jej výbuch nerozhodil.
Bailey pevne stisla pery. "Nie," precedila skrz stisnuté zuby. "Ale keď už sme pri tom, mohol by si mi povedať, čo teda robíš. Čo ťa priviedlo k tomu, že si klesol až tak hlboko, že sa so mnou rozprávaš? Myslela som si, že som len akási špina pod tvojimi topánkami."
"Nikdy som nepovedal, že si špina," prudko sa obhajoval. Príliš prudko na to, aby ju to neprekvapilo.
Bailey zo seba vydala krátky sarkastický smiech. "Záleží na tom vôbec? Povedal si mi dosť iných podobne okúzľujúcich vecí, takže je to jedno."
"Ale nikdy som ťa nenazval špinou," tvrdohlavo trval na svojom, jeho tón hraničil s rozčúlením.
Nakrčila čelo. "To na veci nič nemení," odsekla. Chcel sa zrazu hrať na svätého iba preto, že nepoužil to jedno konkrétne slovo? A prečo ho to vôbec tak vytáčalo?
"Ale mení. Teraz budeš všade pobehovať a hovoriť, že som ťa tak nazval?"
"Čo?" zhúkla na neho preletela vzdialenosť, ktorá ich delila ako fúria. Zastala kúsok od neho. "Nikdy som o nás nikomu nič nehovorila." Prečo by to aj robila? Nemala záujem zverovať sa so svojimi najhoršími zážitkami. "A nebudem sa s tebou doťahovať o slovíčkach. Je jedno, či si mi to povedal alebo nie, veď aj tak si to myslíš. O opaku ťa nepresvedčilo dokonca ani to, že som súhlasila s tou dohodou."
"Ha!" vykríkol. "Takže si to predsa len neurobila z dobroty svojho srdca. Chcela si ma donútiť, aby som na teba zmenil názor."
"Tento boj som už dávno vzdala," trpko poznamenala. "Ale jedno hlúpe ďakujem by ťa nezabilo!" hneď vzápätí ohnivo preniesla. "Zachránila som ťa od toho, že ťa noviny povláčia v bahne, stratíš svoju prácu a sám sa postavíš pred Wizengamont, nehovoriac o nánose špiny, do ktorej by si zatiahol svoju vlastnú rodinu."
Pohľad, ktorý na ňu vrhol, bol nebezpečný. Zovrelo jej srdce, keď sa tak na ňu pozrel. Možno mu nemusela vypočítavať všetko, čo by sa bez jej zásahu mohlo stať, pretože toho mal asi dosť od svojho otca. A zrejme zašla priďaleko, keď mu v podstate vmietla rovno do tváre, že je hanbou rodiny. Naprázdno prehltla.
Sledovala, ako Albus do seba kopol zvyšok tekutiny. S hlasným buchnutím položil pohár na stolík vedľa pohovky a prekvapivo rezko sa vyšvihol na nohy. Podišiel blízko k nej; tak blízko, že ju to úplne vyviedlo z miery. Nepamätala si, kedy naposledy, a či vôbec, sa ocitla v takejto pozícii. Dokonca ju v nose pošteklil jeho parfém.
Úplne stačilo zadívať sa do tých jeho temných hlbočizných očí a okamžite si uvedomila svoju zraniteľnú pozíciu. Reflexíve urobila krok vzad, ale nepomohlo jej to uvoľniť sa, pretože on urobil krok vpred. Vrhla po ňom tak trochu vyplašený a tak trochu nechápavý pohľad a znova zaspätkovala. A on ju znova nasledoval. Nakoniec pred ním začala cúvať a cítila sa pritom hrozne hlúpo. To až dovtedy, keď sa ocitla na úpätí schodiska vedúceho do spální. Stúpila naprázdno a stratila rovnováhu.
Albusove ruky zrazu vystrelili dopredu. Pevne ju chytil za obe plecia, odtiahol ju od schodov a pomohol jej udržať rovnováhu. Iba vďaka nemu sa neskotúľala dole.
Keď sa spamätala zo strachu z pádu, vrhla na neho šokovaný pohľad. Srdce jej bilo tak prudko, že celkom pochopiteľne predpokladala, že ho počuje aj on. Nad tou myšlienkou sa začervenala. So zaseknutým dychom sledovala, ako sa k nej nahol. Vôbec sa nedokázala pohnúť a fakt, že ju stále držal za plecia, s tým nemal nič spoločné.
"Ešte nikdy si nepočula o tom, že ak sa hráš s ohňom, popáliš sa?"
Naprázdno prehltla, ale nervozitu tak nezahnala. Ani zmätok z jeho zvláštneho správania jej nepomáhal upokojiť sa. Pýtala sa sama seba, či to mal naozaj na svedomí alkohol, ale, hoci ho videla piť, vôbec sa jej nezdal opitý. "Ak sa ma snažíš zastrašiť, máš smolu," povedala omnoho sebavedomejším hlasom, než sa cítila. "Nebojím sa ťa."
"Nie?" spýtal sa, zrazu pobavený jej predstieranou odvahou, a nadvihol obočie. Jeho oči boli veselé, ale číhala za nimi nevraživosť a Bailey to teraz jasne videla. V duchu sa sama seba pýtala, aké démony Albusa vlastne prenasledovali a prečo. "Veríš, že ti neublížim?" opýtal sa upokojujúcim tónom, ktorý bol však iba pretvárka. "Zabudla si, že nie som ten istý človek, s ktorým si zametala v škole?"
Vytreštila na neho oči. "Ja som ne-"
"Ale áno," nedal jej šancu dopovedať a oči mu stemneli pri spomienke na ich školské časy. "Robila si si so mnou, čo sa ti zachcelo, ale s tým je koniec."
Zodvihol ruku a Bailey s hrôzou v očiach čakala, čo sa stane. Jedna jej malá časť sa pripravila na možnosť, že by ju mohol udrieť, ale tá väčšia časť neverila, že by to mohol urobiť. Jeho ruka zostala visieť tesne nad jej plecom, ako keby prežíval akýsi vnútorný boj a nevedel sa rozhodnúť, čo urobiť. Potom jej jemne položil dlaň na líce a ona prestala dýchať. V tej chvíli jej už srdce bilo tak rýchlo, až mala podozrenie, že dostáva infarkt. Nevedela si vysvetliť, čo sa deje, prečo sa jej dotýka takýmto spôsobom, keď jej dal viackrát veľmi jasne najavo, aký odpor k nej mal. Neodvážila sa ho to však opýtať. Nemala odvahu povedať alebo urobiť vôbec nič, iba opätovala jeho pohľad, ktorým sa do nej vpíjal a rozosieval jej po tele zimomriavky.
Sťažka prehltla. Ten nepatrný pohyb zrazu upútal jeho pozornosť a jeho oči sa zamerali na jej pery. Skôr než si stihla v hlave uvedomiť, čo sa deje, sklonil sa k nej a priblížil sa k jej tvári. Ich nosy sa takmer dotýkali. Albus privrel oči a Bailey na neho vyplašene zízala. Zúfalo potrebovala, aby jej niekto vysvetlil, o čo tam šlo, no neodvážila sa ani muknúť.
Zrazu sa oprel čelom o jej čelo a pritisol svoj nos k jej. Bailey stisla ruky v päsť, bála sa vôbec dýchať.
"Och, doriti," počula ho zamrmlať zastretým hlasom. Pohol sa a jej pery prikryl svojimi. Dlaňou, ktorá stále odpočívala na jej líci, sa vnoril do jej tmavých vlasov. Pridržiaval si tak jej hlavu pri sebe, ako keby mala v pláne sa odtiahnuť. Nemala, nebola predsa idiot.
 

8 lidí ohodnotilo tento článek.

Komentáře

1 Angie Angie | 22. srpna 2016 v 21:27 | Reagovat

Takže pre začiatok. Všetko najlepšie Leann!! Veľa zdravia, šťastia, lásky. Milujem tvoj blog, tvoje poviedky a vyzeráš byť super človek aj keď ťa poznám len takto virtualne.
A dnešná kapitolka je perfektná!! pri konci som ani nedýchala proste nemám slov! naozaj ďakujem že píšeš tak skvelo. Som tvoja verná fanušička :D

2 Katekyo Katekyo | 22. srpna 2016 v 23:03 | Reagovat

Také přeji vše nejlepší. :) A moc děkuji za kapitolku, byla úžasná. :) :)

3 Michelle Michelle | 23. srpna 2016 v 13:43 | Reagovat

Taky přeji vše nejlepší  narozeninám :-) Ty jsi jako "Ježíšek" na svoje narozeniny rozdávas dárky :D Díky za další kapitolu :-)

4 Ace Ace | E-mail | 23. srpna 2016 v 14:21 | Reagovat

Všetko naj! ;-) dokonalá dokonalá dokonalá kapitolka !! O_O teraz budem zase celé dni len číhať, či už si pridala ďalšiu :-D

5 Alex Alex | 23. srpna 2016 v 15:09 | Reagovat

Všechno nejlepší! :-) A super kapitola, ten konec O_O honem další :-D

6 Iwelin Iwelin | 23. srpna 2016 v 19:10 | Reagovat

No to je pořádný "Och, doriti,! :D dokonalá kapitolka :D A tobě přeji všechno nejlepší a ať se ti splní vše, co si přeješ =) =)

7 Leann Leann | 23. srpna 2016 v 19:27 | Reagovat

[1]: To je ten najkrajší kompliment, aký som kedy dostala. A nemyslím ten o kapitole. :-)

Ďakujem vám všetkým za priania a komentáre, ste zlatí.

8 Lucinda Lucinda | 23. srpna 2016 v 21:34 | Reagovat

Přeji všechno nejlepši :-) kapitola dokonalá, konečně došlo na polibek :-D nemůžu se dočkat pokračování

9 Mili Mili | 23. srpna 2016 v 23:55 | Reagovat

O_O ???  Po prečítaní som sa ešte dve minúty usmievala ako priblbla :D  úžasná časť. Milé vrátiť sa do Rokfortu... A samozrejme ten koniec...

10 Katy Katy | 25. srpna 2016 v 17:02 | Reagovat

Dakujeme:-)

11 TaMara TaMara | 31. srpna 2016 v 21:39 | Reagovat

Ďakujem ya kapitolku a všetko naj naj prajeeeem :-D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama