Oslobodená 2

31. května 2015 v 19:05 | Leann |  Oslobodená
Koniec poviedky
Príjemné čítanie

Neznášala ten pocit, keď bola premočená až na kosť. Chlad a vlhko cítila aj v tých najtajnejších zákutiach svojho tela. Pomrvila sa a pošúchala si rukami ramená, aby sa trochu zohriala. Mala so sebou prútik, ale z bezpečnostných dôvodov ho radšej nepoužila. Mágia by mohla upútať nechcenú pozornosť.
Bolo zima a dážď bubnoval na jej kedysi nepremokavú vetrovku. Zvuk, ktorý pri tom vydával, jej liezol na nervy. Stála tam už viac než dve hodiny. Tretí deň. Nebola si istá, či by to nemala jednoducho zabaliť. Z domu viedli dva východy. Pri hlavnom stála a zadný mala zabezpečený, ale to neznamenalo, že Rookwood nemohol uniknúť cez krb, ak vo vnútri nejaký bol. Bolo viac než pravdepodobné, že dom nemal slúžiť ako skrýša, ale úniková cesta. V takom prípade bolanahratá.Rookwook mohol pokojne utiecť už pred tromi dňami a ona nemala možnosť zabezpečiť letax, aby mohlaho mohla sledovať, ak by ho použil. Dočerta. Toľko dní opatrného sledovania a všetko to vyšlo navnivoč. Potichu zanadávala a ešte niekoľko minút uvažovala nad ďalším krokom. Nakoniec sa odlepila od stromu, za ktorým sa skrývala, a premiestnila sa do špinavej hotelovej izby. Smrdelo to tam zatuchlinou a posteľ s prikrývkou pamätala aj lepšie časy, ale bola takmer na mizine a nič lepšie si nemohla dovoliť.
Zhodila zo seba mokrú vetrovku a osušila sa. Podľa všetkého bol Rookwooduž dávno za horami za dolami a ona nemala žiadnu stopu, po ktorej by išla. Nemala nič. Schmatla noviny z nočného stolíka. Boli týždeň staré, ale to nebolo podstatné.Listovala v nich, až našla dvojstranu, ktorá bola venovaná hľadaným osobám. S horkosťou v ústach sa zadívala na svoju vlastnú tvár. Bola štvaná rovnako, ako ktorýkoľvek iný prašivý smrťožrút. Myslela si, že aspoň Dumbledor so Siriusom pochopili, že nemala na výber. Musela sa pridať k Voldemortovi a jeho černokňažníkom. Povedala to predsa Jamesovi, keď sa s ním stretla ešte počas vojny. Robila čo mohla, aby zranila čo najmenej čarodejníkov, ale zrejme to v očiach ministerstva nebolo dosť.
Kedysi si myslela, že všetko zlé, čo sa jej stane, si zaslúži, ale tou fázou si už prešla. Smrťožrúti jej otvorili oči. Keď videla, ako ochotne a s akým pôžitkom ubližovali nevinným ľuďom, pochopila, že vôbec nie je ako oni. Nikdy taká nebola, dokonca ani keď medzi nimi žila.
Možno jej tvár vycapená v Dennom prorokovi bol dôvod, prečo sa odmietala vrátiť domov a podujala sa pochytať svojich niekdajších kolegov. Niežeby neverila, že ministerskí aurori sú natoľko kompetentní, aby ich lapili sami. A možno sa iba snažila vykúpiť svoj život. Lenže Rookwood jej ušiel.
Znechutene odvrátila pohľad od svojej tváre a odhodila noviny na stolík. Bola nahnevaná a neubránila sa pocitu krivdy. Nedokázala pochopiť, ako mohol Rád dopustiť, aby ju považovali za zločinca. Iste, vedela, že nebola svätá, ale toto si snáď nezaslúžila, nie?
V žalúdku jej zaškŕkalo, čo jej iba pripomenulo nedostatok prostriedkov na to, aby si kúpila jedlo. Alebo zaplatila hotelovú izbu na ďalšiu noc. Do pekla, chudoba naozaj nebola nič pre ňu. Hoci sa jej naozaj nechcelo, znova na seba hodila bundu a vyšla na tmavú nevzhľadnú chodbu. Najprv sa potrebovala najesť, až potom mohla premýšľať o svojom ďalšom kroku.
Vyšla na cestu v muklovskej štvrti a vydala sa smerom k trhom, ktoré sa s výnimkou nedieľ konali každý deň. Keďže bola medzi muklami, dostať sa k jedlu s malou pomocou mágie nebolo veľmi ťažké. Aj keď na seba kvôli tomu nebola vôbec pyšná. Snažila sa kradnutiu vyhýbať, ale niekedy nemala iné východisko. Mladík pri stánku s pečivom bol pekný a veľmi milý. Nebol oveľa starší než ona a jej ho takmer prišlo ľúto, ale radšej bude cítiť ľútosť ako nemilosrdný hlad. Kým sa s ním rozprávala a okato flirtovala, bezprútikovou mágiou nenápadne kládla do tašky na pleci jednu žemľu za druhou. Nebol to žiadny problém, tento trik fungoval zakaždým. Stačilo sa postaviť tak, aby na jej tašku nevidel on ani žiadny okoloidúci a bolo to. Keď si však začal pýtať jej telefónne číslo, vedela, že bol čas vypariť sa.
Hoci po ničom netúžila menej, než vrátiť sa späť do hotela, začínalo jej byť chladno a obloha sa znova zaťahovala zlovestnými mrakmi. Kým sa pomaly blížila k svojmu cieľu, s pôžitkom spratala všetky žemle, ktoré potiahla na trhu. Teraz, keď mala konečne plný žalúdok a neotravovali ju bolestivé kŕče, mohla v pokoji porozmýšľať nad svojím ďalším krokom. Znova sa pokúsiť nájsť Rookwooda by bolo ako hľadať ihlu v kope sena. On bol pre ňu už stratený, ale bola ešte hŕba iných smrťožrútov, ktorým sa podarilo uniknúť. Otázka bola, či v tom naozaj chcela pokračovať. Túžila vrátiť sa domov viac, než čokoľvek iný, ale boli tí, ktorých pochytala, dosť? Bolo to dosť na to, aby sa vyhla dementorovmu bozku? Alebo doživotiu?
Vytiahla z vrecka džínsov otlčený kľúčik s vysačkou s číslom jej izby a odomkla opotrebované dvere s olupujúcou sa farbou. Zavŕzganie jej už bolo dôverne známe, takže ju neprekvapilo, no ohromilo ju čosi iné. Hneď ako sa dvere otvorili dokorán, skôr vycítila, ako uvidela, že má nezvaného hosťa. Skôr hostí. A potom vnímala už len veľmi veľa výkrikov, aby sa vzdala, obrali ju o prútik, mnohé ruky ju niekoľkokrát prehľadali, kým sa jej okolo zápästí obmotávali magické putá ako chladný agresívny had, pripravený ju pri najmenšom pohybe uhryznúť a vpustiť do nej smrteľný jed.
Keď sa na to pozerala spätne, uvedomovala si, že to bola jej chyba. Mala zistiť, že niekto je v jej izbe, oveľa skôr. Na chvíľu si prestala dávať pozor, mysliac si, že v muklovskom svete je relatívne v bezpečí. Mýlila sa a stálo ju to slobodu. Lenže naozaj bola taká prekvapená, že ju aurori našli? Jedného dňa by sa to stalo tak či tak. Možno si len navrávala, že urobila chybu. Možno podvedome chcela, aby ju niekto v jej ťažení zastavil, pretože ona sama nedokázala urobiť definitívne rozhodnutie.

+++

Amy sa mohla brániť. Keby chcela, mohla aurorov, ktorí ju našli a zatkli, spáliť na popol jedným pohybom ruky. Jediný dôvod, prečo to neurobila, bolo, že to bola jej posledná nádej. Ak by Dumbledor Wizengamotu vysvetlil, akú silu v sebe skrýva a oni by sa dozvedeli, že ju nepoužila, aj keď mohla, bola by to pre ňu poľahčujúca okolnosť. Aspoň v to dúfala. Rada Wizengamotu bola vždy veľmi nevyspytateľná.
Dopravili ju do Londýna rýchlejšie, než si myslela, že bolo možné aj na čarodejníkov. Ale predpokladala, že pochytanie smrťožrútov bola ich najväčšia priorita, takže zdrojmi sa zrejme plytvalo viac než dosť. Bolo jej dovolené mlčať, až kým sa nevrátia na Ministerstvo mágie, za čo bola, ak mala byť úprimná, vďačná. Zaviedli ju do cely, zrejme vypočúvacej miestnosti, cez labyrint chodieb, ktoré nikdy v živote nevidela. Uvažovala nad tým, či vôbec boli na ministerstve, alebo ju vzali ako potenciálne veľmi nebezpečného kriminálnika na výsluch rovno do Azkabanu. Chladno a nepríjemne tam na to bolo dosť. Ale zrejme by si mala začať zvykať.
Sedela v studenej miestnosti pripútaná ku stoličke dlhšie, než si myslela, že bolo v tejto situácii normálne. Aurori, ktorí ju tam zaviedli, jej nič nepovedali... niežeby sa ich obťažovala spýtať. No myslela si, že s vypočúvaním začnú hneď. Veď načo čakať? Alebo to bola nová taktika, ako ju zlomiť, aby všetko priznala? Bola to jedna z možností, ale už mala predsa na čele nálepku s názvom smrťožrút. Pochybovala, že jej priznanie bolo vôbec potrebné na to, aby ju odsúdili.
Keď sa konečne dvere do jej cely pohli, predpokladala, že tam sedela už niekoľko hodín. Nedostatok spánku, ktorý ju sprevádzal, odkedy sa pridala k temným čarodejníkom, a jej špionážna aktivita v ten deň si vybrali svoju daň. Telo mala stuhnuté, svaly ju boleli a bola jej neuveriteľná zima. Hlava jej odkväcla nabok a aj napriek nepríjemnému ostrému svetlu v miestnosti, ktoré bolo pre ňu samo osebe mučením, sa jej podarilo na chvíľku zadriemať. Z ľahkého spánku ju však vytrhli otvárajúce sa dvere.
Rýchlo sa narovnala a strhla sa od bolesti, ktorú jej ten pohyb spôsobil. Príliš dlho sedela v tej istej polohe.Vonku na chodbe bolo šero, čo jej umožnilo vidieť iba obrysy postáv, ktoré zastali pred prahom. Zdalo sa, akoby jeden z nich zaváhal, no ten druhý sa netrpezlivo hrnul dnu. Keď vstúpili do svetla, konečne zazrela ich tváre.
Auror, ktorí vstúpil prvý, nebol jeden z tých, čo ju zatkli. Mal bledú neurčitú tvár s ľahkým strniskom a hnedými unavenými očami. Bol vysoký a mohutný, no jeho pohyby vôbec nepôsobili ťarbavo, čo ju trochu prekvapilo. Ten druhý bol štíhly a o niečo nižší, no stále dosť vysoký. Jeho tvár bola porovnateľne unavená, ale vôbec jej nebola cudzia. Vlastne ju poznala veľmi dobre. Podišiel k nej, zohol sa a vzal jej tvár do príjemne teplých mäkkých rúk. Neprestával opakovať jej meno, ale ona neodpovedala. Bola príliš prekvapená, že ho tam vidí, na to, aby zo seba dokázala vytisnúť jediné slovo.
"Všade sme ťa hľadali."
Ruky zviazané za chrbtom zovrela v päsť. Vedela, že áno. Vídavala svoju fotografiu v čarodejníckych novinách niekoľko týždňov. Napriek tomu, že jej srdce pulzovalo šťastím nad týmto stretnutím, odvrátila od neho tvár a vyslobodila sa z jeho jemného zovretia. Neubránila sa sklamaniu.
"Amy..."
Vedela, že od nej očakával odpoveď, chcel, aby mu niečo povedala, ale ona nevedela čo. Čo mu aj mohla povedať? Vďaka za zradu, môžeš ma navštevovať v Azkabane? Teda, za predpokladu, že hneď nedostane dementorov bozk.
"Amy..."
Na chvíľu zatvorila oči a zhlboka sa nadýchla. Začali ju premáhať nevítané emócie. Skôr, než sa jej znova prihovoril, sama sa ozvala. "Počujem, Regulus. Možno vyzerám ako bezdomovec, ale nie som hluchá."
Vôbec nezveličovala. Nielenže nemala dosť peňazí na jedlo a bola odkázaná kradnúť, ale v zápale hľadania sa ani o seba príliš nestarala. Možno dokonca aj trochu páchla a na chvíľu pouvažovala nad tým, či si to všimol.
Keď prehovorila, Regulus zaváhal, a potom sa odtiahol. Niečo v jej hlase ju muselo prezradiť, pretože sa na ňu zadíval rozpačitýmpohľadom. "Amy..." začal, ale zarazil sa. Otočil sa ku strážcovi. "Dajte jej dole tie putá."
Zavalitý auror na neho vyvalil oči. "To nemôžem. Dostal som inštrukcie."
"My sme tu dvaja a ona je len jedna. Okrem toho nemá prútik!"
Auror bol však neoblomný a pokrútil hlavou. "Nemôžem, vyhodili by ma."
Chvíľu to vyzeralo, že Regulus sa s ním bude prieť, ale potom si to zjavne rozmyslel. Otočil sa späť k Amy. "Asi si trochu zmätená."
"Zmätená?" zopakovala po ňom. "Nie. Ale zradená a podvedená... možno."
Regulus pokrútil hlavou. "Nie je to tak, ako si asi myslíš," povedal a očami šibol po aurorovi, ktorý pri nich stále stál a tváril sa nezaujato. "Čoskoro príde Dumbledor a všetko ti vysvetlíme."
Pochopila, že zrejme nechcel alebo nemohol hovoriť v prítomnosti tretej osoby, ale Amy si ani pri najlepšej vôli nevedela predstaviť, čo také by jej mohol povedať, čo nemohol počuť aj ten auror. Napriek tomu prikývla, alebo skôr pokrčila plecami, pretože ona s tým nemohla nič robiť.
"Hľadali sme ťa na všetkých kontinentoch."
Potlačila túžbu odfrknúť si. "To si už spomenul."
"Začínali sme byť zúfalí. V skrývaní si dobrá."
"Ale asi nie dosť dobrá."
Pokrútil hlavou. "Počul som, že ťa našli iba náhodou, takže body ti stále zostávajú."
Jeho vtip zostal nepovšimnutý. Nemala chuť smiať sa. A aj napriek tomu, ako veľmi rada ho videla a chcela objať, na žartovanie s ním nemala náladu. Veď ju predsa predhodili aurorom ako jednu z najhorších temných čarodejníkov. Ako keby nebola nič viac iba jedna z nich.
"Asi je zbytočné pýtať sa ťa, ako si sa mala."
Zodvihla hlavu a zazrela na neho. Stál opodiaľ a vôbec nevyzeral vo svojej koži. "No tak, Amy, rozprávaj sa so mnou," zaprosil. "Nevideli sme sa roky."
"Neviem, čo ti mám povedať."
"Čo takto prečo si sa nevrátila domov?" spýtal sa zrazu zvýšeným hlasom, v ktorom s prekvapením zaregistrovala hnev.
Mlčala. Nemala chuť vysvetľovať mu svoje dôvody.
"Vieš, najprv sme si mysleli, že si mŕtva," potichu povedal s bolesťou v hlase, "a skoro nás to položilo." Opätovala mu jeho uprený pohľad a napriek všetkým jej dôvodom, napriek tomu, že svoju misiu považovala za nevyhnutnú, pocítila veľmi silné bodnutie viny. Bolo to hlúpe, ale nikdy jej ani len nenapadlo, že by ju mohli považovať za mŕtvu.
"Potom ťa niekto náhodou videl v Edinburgu a došlo nám, že si ušla. Až neskôr sme pochopili prečo... teda, sčasti pochopili," dodal. Na chvíľu zmĺkol a zrakom jej pátravo prechádzal po tvári. "Možno by si rada počula niečo iné," hádal. "Napríklad niečo o--"
O čom chcel Regulus hovoriť, sa už nedozvedela. Dvere sa druhýkrát otvorili a Amy k nim okamžite obrátila svoju pozornosť. Impozantnú postavu, ktorú uvidela, veľmi dobre poznala. Pestrofarebný habit a dlhú bielu bradu by spoznala kdekoľvek. Dumbledor bol vždy neprehliadnuteľný.
"Amy, dieťa," oslovil ju, keď vošiel, "som rád, že vás vidím živú a zdravú." Odvrátil sa od nej. "Regulus," pozdravil ho a bývalý slizolinčan mu pozdrav opätoval kývnutím hlavy.
"Pokúšal som sa s ňou rozprávať, ale..." mykol plecami. "Mali by ste jej to vysvetliť. Viem si predstaviť, čo si asi tak myslí."
"Och, áno, samozrejme," zamyslene zvolal riaditeľ. Otočil sa k aurorovi. "Už vás nebudeme potrebovať. A pred odchodom dajte, prosím, slečne Montenegrovej dolu putá. Takéto obmedzenie vôbec nie je potrebné."
Zavalitý muž zostal v pomykove. Chvíľu to vyzeralo, že chce namietnuť, ale Dumbledora si nedovolil neposlúchnuť. Jediným mávnutím prútika ju zbavil nepríjemných magických okov a bez slova vyšiel z miestnosti. Amy si počochrala zápästia a skúšala ich ohnúť. Od tak dlhého času v jednej polohe jej úplne stuhli.
Riaditeľ si vyčaroval stoličku a sadol si presne oproti nej. "Som si istý, že musíte mať veľa otázok."
Mykla plecami. "Ani nie."
Pobavene nadvihol obočie. Neznášala, že v takejto situácii vyzeral, ako keby sa náramne bavil. "No tak sa pýtajte."
Amy musela na chvíľu porozmýšľať, čo sa spýta ako prvé. Potom jej došlo, že iba jediná vec bola v tom momente dôležitá. "Vlastne mám iba jednu. Je nejaká šanca, že nedostanem dementorov bozk?"
Zasmial sa. Ten bastard sa iba nahlas zasmial. Mala chuť udrieť ho. Nahnevaným pohľadom šibla najskôr po Regulusovi, ktorý sa vôbec netváril pobúrene, a potom po riaditeľovi.
"Čo je na tom vtipné?" podráždene sa spýtala.
"Amy, nedostanete dementorov bozk. Nepôjdete ani do Azkabanu," vysvetlil jej s potmehúdskym úsmevom. "Ste voľná."
Amy na neho zostala zízať v nemom úžase. "Nerozumiem."
"Ste voľná," zopakoval. "Môžete vstať a ísť domov."
"Ako môžem byť voľná, keď po mne poľovala polovica aurorov? Keď som hľadaná osoba? Temná čarodejnica?!" pýtala sa a čím viac otázok jej plynulo z úst, tým bol jej hlas ráznejší. Nemal sa s ňou takto zahrávať. Bola kriminálnička, všetci čarodejníci v Anglicku to vedeli. Ako by odtiaľ mohla len tak odkráčať?
Nebol to Dumbledor, kto jej odpovedal, ale Regulus. "Áno, dali sme tvoju fotku do novín a aurori ťa hľadali spolu s ostatnými, ktorým sa podarilo utiecť. Ale nie preto, aby ťa zatkli, Amy. Len to bol ten najrýchlejší a najjednoduchší spôsob, ako ťa vypátrať. Keby ťa hľadala iba hŕstka tvojich priateľov, dovolím si povedať, že by sme ťa nikdy nenašli. Ale celá armáda aurorov.... to už je iné."
Zdalo sa jej, že tá spŕška informácií je na ňu príliš veľa. Nedokázala si zoradiť myšlienky v hlave. "Ale... ale prečo ma teda priviedli sem a spútali?" podarilo sa jej povedať.
"Pretože o tom nevedeli," odvetil Dumbledor. "Jediný, kto o tom vie, je minister mágie, ktorý to musel schváliť. Dlhoval mi láskavosť."
Mlčala. Potrebovala to spracovať. Potrebovala pochopiť, čo sa práve stalo. Celé mesiace žila v presvedčení, že pre ňu niet cesty späť. Nenádejala sa, že by sa niekedy mohla vrátiť domov a bola s tým už viac-menej zmierená. A teraz jej hovoria, že všetky jej obavy boli úplne zbytočné.
"Takže... takže sa môžem vrátiť domov?" nesmelo vyslovila. Keď Dumbledor s úsmevom prikývol, oči sa jej naplnili horúcimi slzami. Nemohla tomu uveriť. Toľko mesiacov na úteku, toľko zúfalstva a strachu a teraz sa dozvie, že to, čo si myslela, že je navždy stratené, sa stalo vytúženou realitou. Znelo to príliš rozprávkovo.
"Ale bola som jednou z temných. Urobila som veci, ktoré...," zaváhala a musela si dodať odvahy. "Ktoré by ma isto poslali do väzenia," rozhodla sa napokon pre diplomatickú odpoveď.
Dumbledor sa znova jemne usmial, ale Amy videla, že za tým úsmevom sa skrýval smútok a ľútosť. A možno kúsok pochopenia. "Minister je oboznámený s vašou situáciou a dal mi za pravdu, že ste nemali inú možnosť, než zostať pri Voldemortovi. Vie aj o čarodejníkoch, ktorých sa vám napriek všetkému podarilo zachrániť," povedal a povzdychol si. "Nemáte si čo vyčítať."
"Ale bola som na stránkach Proroka niekoľko týždňov. Všetci si myslia, že patrím k tým vraždiacim monštrám," oponovala mu. Všetko to znelo hrozne krásne, ale aký bude mať život, keď ju bude každý pokladať za vraha bez svedomia?
"To už nechajte na nás?" s iskričkami v očiach odvetil riaditeľ.
Keď už bolo všetko dôležité povedané, keď bolo jasné, že svoj život znova dostala pod kontrolu, dostala sa k veci, ktorú v kútiku duše túžila urobiť už od začiatku. Vstala na neisté nohy, prešla pár krokov k Regulusovi a zovrela ho v pevnom objatí.

+++

Stretnutie s jej mamou mohla opísať iba ako ohromnú záplavu emócií. Rozišli sa za veľmi zvláštnych okolností, kedy sa Amy dozvedela, že jej matka v skutočnosti nie je chladná zmija, ktorá sa o ňu vôbec nezaujíma. Vtedy medzi nimi padlo z jej strane pár krutých, ale pravdivých slov. Poslala ju oslobodiť Siriusa a vziať ho do bezpečia na Rokfort, zatiaľ čo ona zostala uväznená v ich dome. Ten dom už neexistoval. Ešte počas vojny ho niekto zapálil a on zhorel do tla, ale Amy to vôbec neprekážalo. Nemala naň snáď jedinú dobrú spomienku.
Našťastie jej mama mala svoje vlastné dedičstvo, vďaka ktorému nezostali na ulici. Kúpila priestranný byt v historickej časti Londýna, ktorý Amy ničím nepripomínal ich bývalý dom. Za to jej bola vďačná.
V jej živote konečne zavládol vytúžený pokoj, ale Amy zrazu nevedela, čo so sebou. Nemala žiadny cieľ. Nemala so svojím životom žiadne plány, pretože si predtým myslela, že ju žiadna budúcnosť nečaká. A zrazu necítila nič iné len prázdno.
O dva dni po tom, čo sa vrátila domov, dostala zásielku. Rozbalila obyčajný biely papier a užasnuto zízala na obálku Denného proroka. Našla sa vojnová hrdinka. Do očí sa jej vtisli slzy. Nemohla uveriť, že to Dumbledor zariadil. Dúfala, že svoj sľub splní, ale niečo také nečakala. Nielen že ju nebudú považovať za vraha, ale spravil z nej ešte aj hrdinu. Jej mama, na rozdiel od nej, vôbec nebola týmto činom prekvapená. Dumbledor jej pomohol a bez prestania hľadal jej dcéru, čo zapríčinilo, že Amy teraz počúvala na jeho adresu samé chválospevy. A riaditeľ nebol jediný. Keď sa na ich prahu zjavil Remus, najskôr ju veľmi dlho a veľmi silno vyobjímal, a potom sa vrúcne zvítal s jej mamou. Zjavne sa počas jej neprítomnosti spriatelili.
Téme SiriusaBlacka sa dokázala vyhýbať presne štyri dni. Nikto sa o ňom pred ňou nezmienil, nikto ho ani len náznakom nespomenul a ona bola s takýmto stavom spokojná. Zrejme si mysleli, že potrebuje čas a sama sa na neho začne pýtať, ale mýlili sa. Ten, kto už nevydržal byť ticho, bola paradoxne jej mama.
Amy práve vykonávala jednu zo svojich obľúbených činností v poslednej dobe - sedela v obývačke, popíjala čierny čaj a mlčky zízala na Londýn, keď sa jej matka z ničoho nič ozvala. "Nespýtaš sa na toho mladíka, kvôli ktorému si obetovala svoju slobodu?"
Zabehlo jej a rozkašľala sa. Nechápala, odkiaľ sa to vzalo. Keď sa upokojila a odložila šálku na stolík, zazrela na mamu a pokrútila hlavou. "Nie."
"Myslela som si, že ho máš rada," opatrne povedala. "Pre kohokoľvek by si to predsa neurobila."
Samozrejme, že by to neurobila pre hocikoho. Lenže to bolo dávno, nemala chuť sa o tom baviť. "Je to už minulosť."
"To si nemyslím."
Amy si unavene povzdychla. "Prešli už roky. Nemá význam sa k tomu vracať."
"A to súdiš podľa čoho?"
"Nevieš, o čom hovoríš, mama," povedala tento raz podráždene. Bolo pre ňu bolestivé na to čo i len pomyslieť, nieto o tom ešte aj hovoriť. Dúfala, že tomu jej mama rozumela. "Poslala som mu odkaz, aby si žil svoj vlastný život a nečakal na mňa. Nemám v úmysle prevrátiť mu život naruby."Tak ako predtým, trpko dodala v duchu.
Marrisa si k nej sadla na bielu pohovku a chytila ju za ruku. "Mýliš sa, Amy. Som si istá, že aj keby si mu prevrátila život naruby, bol by to obrat k lepšiemu."
"Naozaj?" sarkasticky sa spýtala. Priala si, aby tým sarkazmom nemusela skrývať bolesť, ktorá ovládla jej srdce. "Pretože keď som vtrhla do jeho života predtým, ohrozil kvôli mne svoj život. Otec ho kvôli mne väznil, ale začalo sa to ešte na škole. Nepriniesla som do jeho života nič iné iba katastrofu," smutne vysvetlila. "Nemienim to zopakovať."
"Alebo," nahlas rozmýšľala jej mama, "sa jednoducho bojíš, že na teba naozaj zabudol. Ani si sa na neho nespýtala a ja sa musím čudovať nad tým prečo."
Amy od nej odvrátila tvár. "Bolo by lepšie, keby zabudol."
"Ale on nezabudol," jemne vyslovila Marrisa. Jej dcéra však nereagovala tak, ako očakávala.
Amy si nahnevane vytrhla ruku z jej zovretia. "Ako to ty môžeš vedieť?" nahnevane vyhŕkla. "A ak to je tak, ako hovoríš, prečo teda neprišiel? Som doma už päť dní, musel sa to dozvedieť."
"Amy-"
"Nie," prerušila ju. "Nechcem o ňom hovoriť."
"Ale on je-"
"Sirius Black je minulosť," povedala pevným hlasom a prísne sa pozrela na mamu. "Má teraz nový život a ja mu prajem. Nemienim o tom viac diskutovať."
Vyzeralo to tak, že jej mama sa znova pokúsi namietnuť, ale potom si to rozmyslela. "Dobre, tak o tom viac nebudeme hovoriť, ak nechceš. Čoskoro sa aj tak všetko dozvieš," povedala ešte a potom zmĺkla.
+++
Do jej pokojného spánku sa predralo búchanie na dvere. Najprv si myslela, že sa jej to snáď iba sníva, no keď sa búchanie pozvoľna zmenilo na trieskanie, preľakla sa a okamžite sa posadila na posteli. Pohľadom rýchlo šibla na budík, ktorý ukazoval pol tretej ráno. Kto im, do pekla, trieskal takto skoro ráno na dvere?
Buchot sa vytratil, keď dávala nohy dole z postele. Župan pohodený na stoličke odignorovala a ponáhľala sa pozrieť, čo sa deje. Prešla chodbou a pri dverách do obývačky začula tlmený rozčúlený hlas. Nebol natoľko jasný, aby rozumela, čo hovoril alebo aby ho rozoznala. Keď otvorila dvere, zvnútra sa znenazdajky vyvalil výkrik:
"Seriem na to, že je ešte noc! Musím ju vidieť!"
Okamžite zastala. Najskôr spoznala jeho hlas. Potom zodvihla pohľad a zaborila ho do jeho divokých búrkových očí, aby si bola úplne istá.
Vyzeral hrozne. Oblečenie mal špinavé a pokrčené, jeho tmavé vlasy vyzerali strapato a neumyto. Na tvári mal výraz úplného úžasu, ale ten mala zrejme aj ona. Nechápala, čo tam robil a prečo vyzeral tak zúbožene.
Zodvihla ruky v úmysle pritisnúť si ich na hruď, akoby jej to malo pomôcť trochu upokojiť svoje splašené srdce, ale potom si to rozmyslela a spustila ich pozdĺž tela. Párkrát sa zhlboka nadýchla, ale nepomohlo to. Zdalo sa jej, že sa s ňou krúti celý svet a nedokázala to zastaviť.
"To je poriadku, Finy," oslovila škriatka zachrípnutým hlasom. Odkašľala si. "Môžeš ísť."
Škriatok sa na chvíľu zatváril zarazene, ale napokon sa uklonil a s tichým ´puk´ sa vyparil. Rozhostilo sa medzi nimi ticho. Amy sa zúfalo snažila prísť na niečo, čo by povedala, ale jej hlava bola prázdna. Jediné, čo bola schopná vnímať a čo napĺňalo všetky jej myšlienky, bola jeho prítomnosť. Kedysi neverila tomu, že ho niekedy ešte uvidí a zrazu stál priamo pred ňou a uprene ju pozoroval.
"Povedz niečo," potichu ju vyzval.
Amy mala asi milión otázok, ale zrazu nevedela sformulovať ani jednu. Príliš ju prekvapil. Odvrátila od neho pohľad a snažila sa dať dohromady. Nikdy by si nepomyslela, že stretnutie s ním jej takmer privodí infarkt.
Keď sa na neho znova zahľadela, jej pohľad opäť upútal jeho neupravený výzor. "Prečo si taký špinavý?" vyhŕkla, skôr než to stihol jej mozog prefiltrovať.
Jeden kútik úst nadvihol do jemného úsmevu. "Lebo som sa práve vrátil z Brazílie."
Otvorila ústa a zamrkala. "Čo?" Aj keby mala tisíc pokusov, toto by rozhodne neuhádla. "Čo si robil v Brazílii?"
"Hľadal ťa," odvetil hlas spoza jej chrbta. Amy sa zvrtla. Jej mama, zababušená do bieleho huňatého župana, stála rovno za ňou a nakúkala jej cez plece do miestnosti. Napokon ju netrpezlivo potisla dnu, pretože Amy ešte stále stála vo dverách, a prešla okolo nej k Siriusovi. Na jej obrovské prekvapenie ho Marissa pevne objala. Keď sa odtiahla, poodstúpila a prezrela si ho.
"Vyzeráš otrasne," zhodnotila jeho zjav. "Ale som rada, že si v poriadku. Už som sa začínala obávať, trvalo to dlhšie než obvykle."
Sirius prikývol, ale rýchlo jej prestal venovať pozornosť, ktorú upriamil na jej dcéru. "Hľadal som ťa," zopakoval to, čo už povedala jej mama. "Dostali sme echo, že v Brazílii videli dvoch smrťožrútov a bolo s nimi dievča, ktorej opis sa podobal na teba. Okamžite som si zbalil veci a vybral sa tam s ostatnými aurormi."
"To je dôvod, prečo prišiel až teraz a nie hneď, ako ťa našli. Pohybovali sa v pralesoch, na miestach, kde sa s nimi nedalo spojiť," objasnila jej mama. "Bola by som ti to povedala už skôr, keby si mi to dovolila. Ale ty si sa o tom nechcela rozprávať," povedala mierne nahnevaným tónom.
Hoci sa na ňu obaja dívali s očakávaním v očiach, Amy znova nenašla slová, ktorými by vyjadrila, čo cítila. Najviac zo všetkého to ale bol asi zmätok. Jednoducho to nedokázala všetko naraz spracovať. Začínalo jej byť nevoľno.
"Amy," oslovil ju Sirius a ona sa zachvela, "je ti dobre? Si bledá."
Pokrútila hlavou. "Potrebujem si sadnúť," zašepkala a už pomaly kráčala k pohovke, na ktorú sťažka dosadla. Jej mama bola hneď pri nej.
"Potrebuješ niečo? Prinesiem ti vodu?"
Premýšľala nad tým. Nepotrebovala vodu, ale niečo celkom iné. "Nie, nechcem vodu," odmietla. "Potrebujem... čas."
"Samozrejme," chápavo povedala jej mama a pohladila ju po ruke. "Máš toľko času, koľko len chceš. Nechám vás osamote... alebo chceš, aby som zostala?"
Amy si povzdychla. "Nie, som v poriadku. Choď spať."
Mama ju jemne pobozkala na vlasy a v tichosti sa vytratila z miestnosti.
Asi bola v šoku, lebo na pohovke sedela nepohnuto dobrých päť minút. Stále sa jej preháňalo v hlave, čo sa práve dozvedela a aj napriek úpornej snahe to nedokázala pochopiť. Cítila na sebe Siriusov pohľad. Napokon zodvihla hlavu a opätovala mu ho. Stál na tom istom mieste, takmer na druhej strane miestnosti.
"Čo malo znamenať to s mojou mamou?"
Sirius sa zatváril zmätene. "Čo myslíš?"
"Myslím to objatie," rozladene povedala.
Ruky strčil do vreciek na nohaviciach a pokrčil plecami. "S tvojou mamou sme na začiatku nevychádzali práve najlepšie," pripustil, "ale potom sa to zmenilo. Myslím, že si ma obľúbila, keď zistila, že som ochotný prehľadať aj samotné peklo, aby som ťa našiel," povedal a zadíval sa na ňu
Amy jeho intenzívny pohľad nevydržala a musela uhnúť očami. Od nervozity si začala žužlať spodnú peru. "Nedostal si môj odkaz? Poslala som ho po tom dievčati... zabudla som, ako sa volala..."
"Dostal," uistil ju, "a pekne ma naštval. Nechápem, ako si si mohla myslieť, že by som urobil, čo si odo mňa žiadala."
Jej výraz zosmutnel. "Nemyslela som si, že to prežijem, takže... bolo to to najlepšie, čo som pre teba mohla urobiť."
"Ale ty si prežila. A podľa toho, čo povedala tvoja mama, tipujem, že si si myslela, že som sa už so svojím životom pohol ďalej a nemám záujem ťa vidieť," hádal. "Nechápem, ako si si to mohla myslieť," dodal.
Sklopila pohľad a pokrčila plecami. "Už prešlo tri a pol roka," zašomrala.
"No a?" spýtal sa zvýšeným hlasom. Jeho nahnevaný tón ju natoľko prekvapil, že zodvihla hlavu a pozrela sa mu do tváre. "Čo by to bolo za lásku, keby len tak vyprchala?" zvolal. "Už keď sme boli tínedžeri som ti povedal, že ťa milujem a teraz, keď sme dospelí, ti to hovorím znovu. Milujem ťa, Amy, a neverím, že sa to niekedy zmení. Tak ma konečne prestaň od seba odstrkovať!"
Zamračila sa a vstala. "Neodstrkujem ťa."
"Tak čo potom robíš?" spýtal sa. "Takto som si naše stretnutie po tých rokoch nepredstavoval."
To zabolelo. Vedela, že to bola hlavne jej chyba, ale aj tak to zabolelo. "Veď ani ja," zamumlala. Povedala to hlavne preto, že v opätovné stretnutie nedúfala.
Akoby ju ani nepočúval, pokračoval nahnevaným hlasom vo svojej tiráde. "A radšej ani nechci, aby som začal o tej sprostosti, ktorú si spravila pred vyše tromi rokmi. Ak by si sa pokúsila o niečo podobné znova, prehnem ťa cez koleno."
Vedela, že hovoril o jej záchrannej misii, ktorá fatálne zlyhala - nie že by to hneď od začiatku neočakávala. Lenže inú možnosť nemala. "A čo som podľa teba mala urobiť?" spýtala sa a tentokrát mu opätovala jeho roztrpčený tón. "Mala som ťa tam nechať? Môj otec by ťa zabil, ale mňa... mňa potreboval. Vedela som, že by ma nezabil."
Zazrel na ňu, prihnal sa k nej a schmatol ju za plecia. Jediným rýchlym pohybom ju zodvihol z pohovky. "A to ti ani na chvíľu nenapadlo oboznámiť o tom Dumbledora? Prečo si tam, dopekla, išla sama?"
"Poznala som svojho otca. Keby zacítil zradu, nedožil by si sa ďalšej hodiny. Bol bystrejší, než to možno vyzeralo."
"A my sme mali na svojej strane Dumbledora - najlepšieho a najmúdrejšieho čarodejníka našej doby. Nehovor mi, že by si s ním nevedel poradiť," namietal.
Amy sa mu vytrhla a rozhodila rukami. "Neviem, dobre? Neviem, či by riaditeľ dokázal niečo vymyslieť, ale nemienila som kvôli tomu riskovať tvoj krk. Vedela som, že ja som v oveľa menšom nebezpečenstve než ty," zapálene mu vysvetľovala.
"A opustila si ma na celé roky."
Jeho zničený tón jej odvial vietor z plachiet. "To som neplánovala," pokorne povedala.
"Vieš... tvoja mama ma musela prakticky omráčiť, aby ma odtiaľ dostala a zabránila mi ísť za tebou. Dlho sme boli kvôli tomu na vojnovej nohe."
Amy sklopila pohľad a zadívala sa na dlážku. "Prinútila som ju k tomu. Z mojej strany to bola vtedy trochu špinavá hra," pripustila. V tej chvíli však účel svätil akékoľvek prostriedky. "Ale nemohla som pripustiť, aby sa ti niečo stalo kvôli mne. Nebolo by to fér a ja by som si to nikdy neodpustila."
Nedívala sa na neho, a preto ju prekvapilo, keď na svojom tele pocítila jeho ruky a zrazu sa ocitla v pevnom objatí. Najprv zarazene stuhla, ale jeho telo jej bolo také povedomé, také upokojujúce, že sa mu rýchlo poddala. Bol špinavý, vlasy mal neupravené, na tvári niekoľkodňové strnisko a páchol potom, ale bolo jej to jedno. Po tomto túžila celé roky.
"Ja viem," zašepkal jej do vlasov a tisol ju k sebe, akoby ju chcel úplne pohltiť. "Ale teraz je to už jedno."
Hoci si jeho objatie užívala a jej telo sa chvelo od šťastia, bola ešte jedna vec, ktorá medzi nimi stála a mohla všetko pokaziť. Musela vynaložiť všetku svoju vôľu, aby sa od neho odtisla. Zaklonila hlavu a opätovala mu pohľad. "Počula som, čo sa stalo Jamesovi a Lily," zašepkala. "Je mi to ľúto."
Siriusov výraz potemnel, presne ako očakávala.
"Len chcem, aby si vedel, že som nemala potuchy, čo sa chystá," presviedčala ho. Pevne ho schmatla za ramená, akoby jej to malo dodať na dôveryhodnosti. "Keby som to čo i len tušila, že... ja...," zarazila sa a sklopila pohľad. "Veľa by som toho urobiť nemohla, ale...," hlas sa jej vytratil a ona si povzdychla. "Prisahám, že som o tom nevedela. Nikto o tom nevedel."
Rukami jej oblapil tvár a prinútil ju pozrieť sa na neho. Na tvári mal výraz plný smútku, ale aj dôvery. Vedela, že jej veril, už skôr než otvoril ústa. "Viem. A viem aj to, že by si tomu nedokázala zabrániť ani v prípade, že by sa k tebe jeho plán doniesol."
Zo srdca jej spadol kameň, ktorý niesol ťažobu všetkých jej výčitiek a pocitov viny. Musel jej to vyčítať z tváre, pretože sa k nej zrazu sklonil a jemne ju pobozkal na pery.
Bol to prvý bozk po vyše troch rokoch. Zakrútila sa jej hlava.
"Ty nie si ničomu na vine," povedal jej, keď sa odtiahol.
Mohla namietať, pretože o veľa veciach, ktoré sa počas tých troch rokov stali, nevedel, ale nechcela tú chvíľu pokaziť. Na podobné rozhovory budú mať ešte dosť času.
Zodvihla ruky a dlaňami mu prešla po jemnom strnisku na tvári. "Čo teraz?" zvedavo sa spýtala.
"Teraz," rozhodne jej povedal a oprel si čelo o to jej, "môže byť náš život taký, aký si budeme priať."
Privrela oči. "Spoločný?" vydýchla s napätím v hlase.
"Spoločný... ak ma stále chceš."
Usmiala sa. "Milujem ťa. Na tom sa počas tých troch rokov nič nezmenilo."

Koniec
 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 MIRA MIRA | 3. června 2015 v 21:30 | Reagovat

To bola nádherná posledná časť. :-) Najprv toľká beznádej, potom keď ju chytili, tak len rozmýšľala aký dostane trest. Ale ten koniec stál zato. :-D Stále ju hľadal. :-) Díki za nádhernú poviedku. :-)

2 Leann Leann | 7. června 2015 v 19:38 | Reagovat

Ďakujem za komentár. Som rada, že si vydržala až do úplného konca. :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama