Saving

20. dubna 2011 v 2:10 | Leann


Nová jednorázovka! Ani neviem, čo ma to posadlo, lebo jednorázovky nie sú moje kafé, mám radšej kapitolovky. Lenže tento raz som nejako nemohla odolať. Pozor, je to dosť pochmúrne! Mohli by ste si myslieť, že som bola v parádnej depresii, keď som to písala, ale to je omyl. Bola som v neutrálnej nálade. Zrazu mi prišiel na um úryvok dialógu, hneď som sa dala do písania, rozvinula som to a tadá! Za hoďku napísané a opravené.
Prajem pekné čítanie.


Už od prvého pohľadu na neho Hermiona vedela, že je niečo iné. Niečo sa zmenilo, ale nie na lepšie. Potichu za sebou zatvoril dvere, usitil sa, že sú bezpečne zamknuté a že sú na miestnosť uvalené ochranné kúzla. Bol to ako nejaký rituál, ktorý sa opakoval zakaždým, keď sa tu stretli. Iba tu, nikde inde. Niekto by povedal, že striedať miesta je lepšie, ale nebola to pravda. Tu to poznali a vedeli, že je to relatívne bezpečné.

Bol tichý... nezvyčajne tichý. Nikdy nebol práve ten veľmi urozprávaný typ, ale toto mlčanie bolo príliš dlhé a príliš zlovestné. Niečo sa muselo stať. Podvedome sa jej zovrel žalúdok a ten nepríjemný pocit ju skoro zabolel. Už veľmi dávno si odvykla byť v jeho prítomnosti nervózna alebo sa dokonca báť. Cez to si už prešli.

Takmer ostražito pozorovala každý jeho pohyb, keď si dával dole čierny elegantný kabát s dvojradovým zapínaním a zavesil ho na vešiak. Zamračila sa a ešte väčšmi sa napla, keď sa pri vešiaku zasekol a neotočil sa k nej, iba sa díval do steny pred sebou. Chcela sa ho opýtať, čo sa deje, ale príliš sa bála. Radšej čakala a dúfala.

Stál tam už dlho, chrbtom k nej, v miestnosti bolo také ticho, že počula jeho dýchanie. Hlboké a ustarostené. Ako keby sa na niečo odhodlával. Jej predtucha sa sfarbovala do čoraz temnejších farieb.

Keď sa k nej konečne otočil, jeho tvár bol strnulá a zničená, to ju však neprekvapilo, lebo to videla všade okolo seba. Vôbec nevyzeral na dvadsaťdva, lenže ani ona tak nevyzerala... nikto z nich. Ale jeho oči, ktoré vždy vyzerali smutné a ponuré, ktoré sa aspoň na malý okamih, keď bol s ňou, rozžiarili, boli teraz pohasnuté a skoro mŕtve. Ešte viac sa zamračila a aj napriek tomu, že ešte nič nevedela, zaštípali ju oči v mučivom strachu.

"Čo sa stalo?" potichu sa spýtala prekvapená, že jej hlas znel tak pevne a rozhodne. Bol v úplnom rozpore s tým, ako sa cítila.

"Bolton," zamrmlal a jej oči sa prekvapene rozšírili.

"Ty si tam bol?"

Prikývol a ona sa to pokúsila predýchať. Vedela, že sú v ohrození každý deň, ale Bolton bolo niečo iné. Bolo to ako samovražedná misia. Rád tam na nich čakal a ona mu to povedala. Povedala mu, aby nechodil!

"Povedala som ti... Prečo si tam šiel?" chcela vedieť.

Na odpoveď sa zasmial. Škaredo, neúprimne a bez humoru. Skoro až výsmešne. "Povedala, ale nezáviselo to od teba. Bolo mi povedané, aby som išiel, tak som išiel."

Prikývla. Chápala to, ale... Ale mohol zomrieť!

Mala chuť do niečoho buchnúť.

"McGonagallová je mŕtva," povedal jej zrazu potichu a pokojne.

"Viem." Samozrejme, že to vedela. Profesorka bola členom Rádu a po Dumbledorovej smrti prevzala status ich vodcu. A teraz bola mŕtva.

"Ja som ju zabil." Tie slová narazili o jej myseľ, explodovali a malé ostré kúsky sa zaborili do jej tela. Zavrela oči, potláčala slzy a hnev. Hnev nie namierený na neho, ale na svet.

So stále zavretými očami prikývla na znak, že počula alebo porozumela... alebo čokoľvek. Proste na znak toho, že tam bola.

"Musel som ju zabiť," znova prehovoril mŕtvolným hlasom. Nebola to obhajoba, iba konštatovanie. Pravda.

"Ja viem," skrúšene odvetila a zúfalo z neho chcela tú ťarchu sňať, ale to v jej moci nebolo. Ešte nie.

"Nie!" vykríkol zrazu, Hermiona rýchlo otvorila oči a prekvapene na neho hľadela. "Nevieš, Hermiona, nič nevieš."

"Ja zabíjam ľudí tiež," odvetila udivená, že povedal niečo také.

"Nie, ty sa brániš. Brániš seba aj ostatných, ale ja ich zabíjam bezbranných a nevedomých. Zbíjam, aby mohol byť svet horší, krutejší."

"Nie je tvoja vina, ty to tak nechceš. Si prinútený robiť to!" zopakovala mu to, čo už vedel a bránila ho pred sebou samým lebo vedela, že on toho už nie je schopný. Dávnejšie sa zhostila tejto roly, ale neprekážalo jej to lebo to bolo niečo, pre čo žila.

"To nemení nič na tom, že som netvor," chladne odvetil, skoro bez emócií.

"Nie si!" vykríkla tento raz vyplašene lebo vedela, že tento rozhovor je iný, než tie predchádzajúce.

"Pozri sa na mňa!" vyhŕkol tvrdým hlasom, akonáhle sklonila hlavu. Keď to neurobila, prihnal sa k nej, drsne ju chytil za bradu a hlavu vyvrátil dohora. "Dobre si ma obzri, lebo sa dívaš na vraha. Prečo robím to, čo robím, vôbec nie je podstatné. Dôležité je, že som vzal viac životov, než som schopný si zapamätať."

"To nie je pravda," zašepkala, slzy sa jej rýchlo začali kotúľť dole lícami.

"Nesmieš ma milovať," zachrapčal a tento raz vyzeral zničený. Zadupaný, strápený a zahubený tým, čo ho nútili robiť. Jeho vlastné tiene, jeho vlastní démoni ho požierali zaživa a ona nevedela, ako ho zachrániť. "Nestojím za to, aby ma niekto miloval," zašepkal a v tej chvíli vydala Hermiona hlasný kvílivý zvuk. Tá veta skoro zabila jej srdce.

"Prestaň. Nie je to pravda. Mne za to stojíš! MNE ÁNO!"

"Je to pravda a ty to vieš. Nehľadiac na to, ako veľmi si prajem, aby to tak nebolo, nemôžem to zmeniť. Musíš s tým prestať, Hermiona! Okamžite! Musíš ma prestať zachraňovať, prestať ma milovať," žiadal od nej, kým ona usedavo vzlykala.

"Nikdy. Nikdy sa ťa nevzdám," tvrdohlavo opakovala. "A nedovolím ti vzať sa!"

"Zničím ťa. Zničím ťa tak, ako som doteraz zničil každého. Ale ty si jediný človek… jediný človek na celom svete, ktorého chcem pred sebou uchrániť. Nemôžem ti to urobiť, nie tebe."

"Prosím, Draco!" vyhŕkla, pretože vedela, čo tie slová znamenajú. Plakala tak veľmi, že už takmer nevidela jeho tvár. Pritiahol si ju do náručia a pomalými pohybmi prechádzal po jej vlasoch.

"Pšššt. Vieš, že robím správnu vec. Teraz sa ti to tak nemusí zdať, ale niekde vo vnútri to vieš."

Hermiona sa ho držala tak silno, že ho to muselo bolieť, ale nesťažoval sa.

"Prečo? Prečo to robíš?" zúfalo sa spýtala.

"Ty vieš prečo."

Vedela. Nikdy jej to nepovedal nahlas, ale vedela to. Cítila to z neho... z toho, ako sa na ňu niekedy pozeral, z toho, ako sa jej dotýkal a ako sa o ňu bál.

Chcel ju zachrániť, to jej už povedal. Ale prečo potom nerozumel jej potrebe zachrániť jeho? Prečo ju nenechal? Čokoľvek by sa stalo, vydržala by to lebo ho milovala. Stálo by jej to za to!

Lenže on odišiel. Opustil ju a nechal ju napospas prázdnote a bolesti. Viac sa v ich miestnosti nikdy neukázal, hoci na neho každý týždeň v piatok večer čakala, sediac na posteli, v ktorej prežila najkrajšie chvíle svojho života. Iba s ťažkosťami prežívala vojnu a všetky ohavnosti, ktoré s ňou boli spojené. Zúfalo sledovala všetky správy o temnej strane,
ktoré sa k nim dostali a vrúcne sa modlila za jeho život.

Vedela, že si myslel, že je koniec. A tiež vedela, že ju nepoznal až tak dobre, ako si myslel, pretože Hermiona Grangerová sa nikdy nevzdávala. A už vôbec nie, ak išlo o niekoho, koho milovala.

Počká. Počká, kým bude koniec a kým sa už nebude musieť báť Voldemorta alebo svojho otca alebo hocktorého iného smrťožrúta. Potom ho nájde a ukáže mu, aké hlúpe bolo odohnať ju od seba. Nájde ho a zahojí jeho doráňané srdce. Nájde ho a prinúti konečne jej povedať, že ju miluje. To prisahá.
 

10 lidí ohodnotilo tento článek.

Komentáře

1 Cyrus Cyrus | 20. dubna 2011 v 9:22 | Reagovat

Velmi pekné :) skoda, ze je to len jednorazovka... mohla by si z toho urobit nejake pokracovanie :))) krasne dakujem :)

2 Jenny Jenny | Web | 20. dubna 2011 v 13:52 | Reagovat

veľmi pekné.... :) a podľa mňa si tiež pýta pokračko :D :D  tým na teba nechcem robiť žiaden nátlak :D :D

3 M.a.y M.a.y | 20. dubna 2011 v 21:07 | Reagovat

:-)  :-)krásna, užasná poviedka :-) ale škoda že je to len jednorazovka :D jep a ešte raz NÁDHERNÁ poviedka :-P  :-)

4 Koizumi Michiyo Koizumi Michiyo | Web | 21. dubna 2011 v 11:43 | Reagovat

Tak to byla vyloženě nádherná jednorázovka! Moc se ti povedla, vlastně ještě mnohem víc než moc!!!!! ;) Dokonalý!!!!!!! ^^

5 Kajka Kajka | E-mail | Web | 24. dubna 2011 v 19:06 | Reagovat

Ahoj,
pozerala som si tvoj archiv a precitala poviedku dievca z temneho rodu, ktoru si niekedy pisala a velmi sa mi paci...
Chcem ta poprosit o dovolenie dat si ju na svoj blog a dopisat... Prve tri kapitoli dam ako autora teba... sice poviedka nebude  taka dobra ako od teba, posnazim sa... Prosim odpis... :-)

6 Kajka Kajka | 24. dubna 2011 v 20:25 | Reagovat

inak na tvojom blogu sa casto vyskytujem pod menom kvapka :-D  :-D  :-D

7 Leann Leann | Web | 25. dubna 2011 v 23:19 | Reagovat

Vďaka za komentáre, ale musím vás sklamať - neplánujem pokračovanie k tejto jednorázovke. Ak by sa niečo zmenilo, dám vám, samozrejme, vedieť. :-)

8 Emily Emily | 14. června 2011 v 9:15 | Reagovat

Tyvado.. ja sedim ve škole, čekám na zkoušku a vůbec nejsem nervozní.. skoro tady brečim na campusu a jsem z toho děsně na měkko.. neuvěřitelné... zkouška je mi fuk, jen tady vnitřně trpím nad osudy tohoto páru a doufám, že to všechno dobře dopadne (přežijí oba, jeho neodsoudí... velmi nepravděpodobné, ale dělám si iluze!)

9 Rina Rina | 27. ledna 2013 v 20:08 | Reagovat

wau, krásne :) nejak si na Tvojom blogu obľubujem páry, z ktorých som pred tým bohvieako nadšená nebola :-) myslím ale, že táto poviedka si naozaj pýta pokračovanie, dúfam, že sa raz dočkáme :-)

10 Snapeova Snapeova | Web | 20. září 2013 v 22:46 | Reagovat

Píšeš nádherně, tahle jednorázovka byla dost silná. Moc se mi to líbilo.

11 Keiko.kei Keiko.kei | E-mail | 16. února 2014 v 20:56 | Reagovat

Je to tak krásně depresivní a ponuré... vyzařují z toho emoce, moc povedená jednorázovečka

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama