17. kapitola Záchrana

13. dubna 2009 v 23:27 | Leann |  Uväznená v osude

Hm, túto poviedku mám predpísanú o dosť častí dopredu a toto som písala dávnejšie, takže už ani neviem, o čom je. Asi si ju idem aj ja prečítať. :-)


Amy sa ostro nadýchla a zavrela Denného proroka. Článok o ďalších záhadných úmrtiach jej na tvári spôsobil nepekné vrásky. Za posledný mesiac to bolo už tretie napadnutie, pri ktorom zomrelo päť čarodejníkov. Prehrabla si prstami husté hnedé vlasy, a potom si podoprela bradu a zahľadela sa do prázdna. Nerobilo jej dobre, keď vedela, kto má to všetko na svedomí. Alebo to prinajmenšom tušila. Vedela, že Lucius či Bella by takého niečoho rozhodne boli schopní. No netušila, či v tých úmrtiach majú prsty aj oni, keďže sú stále na hrade a pevne dúfala, že nie. Odtlačila tanier so sotva načatým pudingom, ktorý si dala na raňajky a zamyslela sa. Má sa pridaťk ľudom, ktorí vraždia nevinných? Skúšala si predstaviť, že by to spravila ona. Dvihla by ruku, ktorá by pevne zvierala prútik. Jemný pohyb zápästím by bol celkom paralelný s vyrovnaným vyrieknutím smrteľnej kliatby. Avada kedavra. Človeka pred ňou by zasiahol záblesk žiarivého zeleného svetla a on by sa zosunul k zemi. Zostal by tam ležať a ona by ani nemusela čakať, či sa po chvíli nadýchne alebo nie, lebo by so zničujúcou istotou vedela, že je koniec. Že sa už nikdy nepreberie.
"Amy!" Chladný hlas ju vytrhol zo zamyslenia a ona sa pozrela do bledej tváre. Trochu upäto a strojene sa usmiala a kývla mu na pozdrav. Nikdy nevedela vyčariť naozajstný úsmev iba jeho napodobeninu. Jednoducho to pri ňom nedokázala.
Veľmi nevnímala, čo jej hovorí, no asi to nebolo nič dôležité, lebo nečakal na jej odpoveď, či iba obyčajné prikývnutie. Ona sa znova ponorila do svojich myšlienok. Vyzeralo ľahko zabiť niekoho. Ako už zistila, dokázala si to predstaviť. Ale dokázala by to aj vykonať? Urobila by to? Zahryzla si do spodnej pery. Keď už bude jednou z nich, nebude mať na výber. Prinútia ju. Zabi alebo budeš zabitý...to bolo presné.
Periférne sa pozrela na Luciusovu tvár, a potom sa znova pred seba. Na chvíľu sa pohrávala s myšlienkou, že by sa ho na tie záhadné vraždy spýtala, no potom to s opovrhnutím zamietla. Nemala v pláne starať sa do toho. A okrem toho, ona mala problémov až nad hlavu, ďalšie určite nepotrebovala.
Poobzerala sa po ich stole a zastavovala sa pohľadom na jednotlivých tvárach. Hádala, ktorí z nich môžu patriť k smrťožrútom. Výber mala naozaj dostačujúci a kandidátov bolo tiež požehnane. Takmer každý by sa na také niečo hodil. Zastavila sa pri Belle, ktorá si jej zamysleného pohľadu všimla a nepekne sa na ňu zamračila. Posunula sa teda o miesto ďalej a chvíľu sledovala Cissu, ako mlčky so sklonenou hlavou sedí vedľa sestry a ujedá z praženice. Cissu by nikdy na smrťožrútku netypovala. Ona bola taká krehká, nesmelá a možno by sa dalo povedať, že nie taká zlá ako väčšina slizolinčanov. Ona bola tá posledná, na ktorú by to povedala.

"Amy?" zašeptal jej do ucha Regulus a obozretne sa pozrel na profesora Binnsa. Ten si ale nevšímal nič okrem seba a očividná zaujatosť svojím prednesom látky bola až smiešna. On bol totiž jediný, kto to počúval.
"Áno?"
"Vieš, napadlo mi...keď sa skončí škola, budem ťa môcť navštevovať?" Amy sa na neho začudovane otočila a nevedela nájsť jediný dôvod pre jeho neistý a ostražitý tón.
"Samozrejme, že áno. Nerozumiem, prečo sa také niečo vôbec pýtaš. Si môj najlepší priateľ...vlastne asi jediný."
"Och...ale, vieš...ty už budeš potom vydatá. Budeš bývať s Malfoyom a on ma nemá príliš v láske. Tak možno nebude rád, keď budeme nejaký čas tráviť spolu." Regulus sa jednou rukou pohrával s brkom a druhou zvieral list otvorenej učebnice. Bolo nezvyčajné vidieť ho takého neistého a napätého.
"Je mi jedno, či mu to bude prekážať alebo nie. Si môj priateľ a bodka. O tomto sa s ním nemienim ani len rozprávať." povedala pevne a celkom presvedčivo. Nevedela si predstaviť, že by jej Lucius zakázal priateľstvo s Regulusom. Vlastne, nevedela si vôbec prestaviť čokoľvek s Luciusom. A to, že by mala s ním bývať v jednom dome, iba oni dvaja, to bolo....jednoducho nemožné. Už len pomyslenie na niečo také absurdné v nej vyvolávalo sklony k nevoľnosti.
"Amy...možno to nebude také jednoduché, ako si to predstavuješ. Len chcem, aby si vedela, že ak už so mnou nebudeš môcť byť, pochopím to." Prudko sa na neho otočila a v očiach mala podivnú zmes zúfalstva a zúrivosti.
"Neopováž sa!" zasyčala. "Neopováž sa ma opustiť, Regulus! Bez teba to nezvládnem, to dobre vieš. Ja proste neberiem do úvahy niečo také, ako strata nášho priateľstva. To sa nikdy nesmie stať!"
Regulus si povzdychol, hoci pri jej zapálenom rečnení mu zaiskrili zreničky.
"Nechcem, aby si mala kvôli mne problémy s Luciusom..." Zatváril sa ľútostivo.
"Pch! Ja s ním mám problémy kvôli hocijakej maličkosti, ktorá nie je podľa jeho zvrátených predstáv. Toto by aspoň stálo za to," trvala tvrdohlavo na svojom a v tejto veci nikdy nemienila ustúpiť. Už toho stratila až príliš veľa a jeho do zoznamu pripísať nehodlala.
"Ach, bude to zložité," zamrmlal a už sa ani nesnažil po očku sledovať profesora Binnsa, pretože tomu boli žiaci očividne voľní.
"Prečo vlastne? Čo má Lucius proti tebe?" chcela vedieť a zrak jej mimovoľne zaletel k vysokej postave s takmer bielymi vlasmi, ktorá sedela o dobrý kus ďalej.
"Nevieš?" začudoval sa a keď pokrčila plecami, pokračoval. "Mal som námietky proti tomu, že by si ťa mal vziať proti tvojej vôli. Jemu sa to očividne nepáčilo. Odvtedy náš vzťah, ak sa to tak dá nazvať, škrípe." Amy pokrútila hlavou a s veľkou dávkou opovrhnutia sa zadívala na svojho snúbenca.
"Jemu sa nepáči nikto, kto nezdieľa rovnaké názory ako on. Vždy musí byť po jeho!" nenávistne precedila pomedzi zuby.
"Áno, to máš pravdu," nevýrazne zamrmlal Regulus a stíchol.

Z dejín mágie išla Amy rovno do knižnice. Bol čas na obed, no ona vôbec nebola hladná. Kráčala chodbami plnými študentov, ktorí sa náhlili do Veľkej siene. Čím bližšie bola ku knižnici, tým prázdnejšie boli chodby, až na nich bola úplne sama.
"Teraz už nie si taký hrdina, keď tu nemáš tých idiotov, čo?" Amy zastala v polovici chodby a započúvala sa do hlasu. Bol jej taký známy. Vychádzal z ďalšej chodby, ku ktorej mierila.
"Hm? Bratranček...prečo si ticho? Čo nič nehovoríš?" spýtal sa úlisne ženský hlas a Amy ho zaraz spoznala. No jasné, bola to Bella. Kto iný... Ale s kým sa to rozpráva? Povedala mu bratranček, takže to môže byť buď Regulus alebo ten druhý...
Pomaly a potichu kráčala ku koncu chodby, na chvíľu vykukla spoza rohu a potom sa stiahla späť. Neďaleko od nej, iba pár metrov, stála v strede chodby Bella s tou namyslenou šiestačkou Norah a dvoma obrami z ich ročníku.
V tichosti stála na svojom mieste a čakala, čo sa bude diať. Zdalo sa jej, že Bella je v nejakej bojovej nálade a to, že je v značnej presile, sa jej nepáčilo. Nebol by to férový súboj. Ale čo čakať od slizolinčanky a navyše ak sa pyšní menom Bellatrix Blacková?!
"Nejako si veríš Bella. Že by to bolo preto, že máš za zadkom partičku kamarátov a ja som sám?!" posmešne vyhŕkol Black a Amy sa zamračila. Nebolo práve najrozumnejšie teraz ju provokovať. Vedela, že Black nie je z tých, ktorí by dokázali byť v podobnej situácii ticho, či dokonca iba opatrní, ale ona si veľmi dobre uvedomovala, že takáto nerozvážnosť ho môže prísť pekelne draho. Stojí mu to za to? Je ochotný riskovať cruciatus pre pár pohŕdavých a výsmešných slov? Je ešte väčší blázon, ako si spočiatku myslela. Nerozvážny idiot!
"Teba by som dostala aj so zavretými očami. Ty nie si pre mňa žiadny súper." Bella sa polohlasne zachichotala smiechom podobným škriabaniu nechtov po tabuli.
"Ach, ty hlupaňa. Ty a tvoja úbohá banda mi nesiahate ani po členky...nikomu z chrabromilčanov. Ste iba obyčajné slizolinské svine!" zareval na ňu a Amy zalapala po dychu. Čo si ten zabednenec myslí, že robí?! To ju vážne chce prinútiť, aby na neho zaútočila?
Amy okamžite vykukla spoza rohu a do zorného uhla sa jej dostalo všetkých päť postáv. Bella stála chrbtom k nej, za ňou ako osobná ochranka Norah a tí dvaja nabúchanci, ktorých mená si Amy nepamätala. Oproti nim a zároveňaj oproti Amy stál Black a z očí mu sršali blesky. V pravej ruke kŕčovito zvieral prútik a bolo vidieť, že je pripravený kedykoľvek ho použiť. Druhú ruku mal strnulo spustenú pozdĺž tela, dlaň zovretú v päsť. Amy sa zazdalo, že trochu ťažko oddychoval, no nebola si tým istá. Mohlo sa jej to naozaj iba zdať.
Ale nebol to Black, ktorého teraz uprene pozorovala. Očami pozorne sledovala Bellu a snažila sa uhádnuť, čo sa chystá urobiť. Prútik už mala dávno v ruke, a tak charakteristický pohyb pod habitom ju nemohol upozorniť, že sa chystá zaútočiť. A keďže jej bola chrbtom, ani z tváre jej nemohla nič vyčítať.
"Ako sa opovažuješ?! Ty odporná zradcovská špina!" zrazu zasyčala Bella a v Amy trhlo. Vedela, čo teraz bude nasledovať. Vlastne nevedela, skôr to nejako intuitívne vycítila.
Rýchlo vyšla spoza rohu a náhlivým krokom sa blížila ku skupinke. Skôr, nežstihla Bella vysloviť nejakú kliatbu, ozval sa chodbou Amyn zvučný hlas. "Bella! Rada ťa vidím." Päť párov očí na ňu okamžite uprelo svoj pohľad. Prišla až úplne k nim a postavila sa tak, že Blacka mala po pravej strane a Bellu s ostatnými po ľavej. Práve túto pozíciu si vybrala z jednoduchého dôvodu - aby sa mohla postaviť medzi nich, ak by k niečomu schyľovalo.
"Amy!" druhýkrát zasyčala Bellatrix a jej meno vyslovila s rovnakým pohŕdaním, s akým sa rozprávala s Blackom. "Čo tu robíš?"
"Mala som v pláne ísť do knižnice, keď som zazrela vašu milú skupinku. Ste tu na priateľskom pokeci?" spýtala sa falošne sladkým hláskom a hrala o čas. Nemyslela si, alebo lepšie povedané dúfala, že v jej prítomnosti na neho nezaútočia, hoci nevedela, prečo by im v tom práve jej prítomnosť mala zabrániť. O Bellinom rešpekte k nej si rozhodne nerobila žiadne ilúzie.
"Hahaha," znova sa zasmiala tým nepríjemným hlasom a zaškerila sa na ňu. "Vyzeráme, že sa tu priateľsky rozprávame?"
Amy pokrčila ramenami a jemne no silene sa usmiala. "Pred chvíľou som počula, že sa smeješ..." Bellatrix sa na ňu nepekne zaškerila a potom sa otočila na Blacka. Amy zachytila nepatrný pohyb jej pier a rýchlosť s akou mávla prútikom bola ohromujúca. No ona bola pripravená. Pevným hlasom vyslovila "protego" a pred ňou a Blackom sa vytvoril obranný štít, ktorý Bellinu tichú kliatbu odrazil. Tá po nej v okamihu hodila nevraživým pohľadom, ktorý sľuboval krutú pomstu.
"To nebolo veľmi pekné, Bella. Štyria proti jednému...to predsa nie je vyrovnaný súboj, nemyslíš?" Amy sa z hlasu nevytratilo sladkasté podfarbenie, no musela sa veľmi namáhať, aby sa dokázala udržať v pokoji. Znova pocítila tú známu páľavu, ktorá ju zožierala zvnútra. Už dávno to nepocítila. Vlastne, naposledy to bolo ešte na začiatku roka. Takmer zabudla, aká to je intenzívna bolesť. Trhane sa nadýchla a zovrela prútik tak pevne, ažsi myslela, že ho snáďtou rukou zlomí.
"Proti jednému alebo proti dvom?" Bellin úlisný hlas ju bezpečne vytrhol zo zamyslenia a asi všetci veľmi jasne vycítili v jej hlase tichú hrozbu. Ona sa však nechcela dať vyprovokovať. Čo by sa stalo, keby sa nahnevala ešte viac? Prestala by sa ovládať, alebo by to dokázala potlačiť?
"Odíď, Bella," precedila Amy pomedzi zuby stisnuté bolesťou a bola hrdá na to, že hlas mala pevný ale nezúčastnený, ani štipka po známke bolesti, ktorú v skutočnosti cítila.
"Čo prosím?" slizolinčanka zvýšila hlas a prepaľovala Amy ostrým pohľadom.
"A nie je to pod tvoju úroveň? Štyria proti jednému...veď to je hanba." Amy jej opätovala pohľad a želala si, aby odtiaľ už konečne vypadla. Nebola si istá, ako dlho bude ešte schopná pretvarovať sa.
"Vedela som to!" Bella víťazne zvolala a v očiach sa jej zjavil neprirodzený lesk. "Vždy som to vedela," zopakovala. "Ty hnusná suka, toto si s tebou ešte vybavím. A Luciusovi budeš mať tiež čo vysvetľovať." Posledný raz na ňu nenávistne pozrela a potom sa otočila na odchod. Norah a tí dvaja ju nasledovali. Nastalo ticho. Také čudné, také nepríjemné a Amy si tú zvláštnu atmosféru nevedela vysvetliť.
Chvíľu len nepohnute stála na mieste a potom sa otočila k Blackovi. Prvý raz odkedy vstúpila do ich potýčky sa mu pozrela do tváre. Pozoroval ju. Uprene sa na ňu díval očami, v ktorých zazrela niečo, nad čím pokrčila čelo. Bolo tam toho viacej, no jednu emóciu vedela rozoznať so zdrvujúcou istotou. Bola to zlosť. Nerozumela tomu. Prakticky ho zachránila a on sa na ňu pozeral s takou nenávisťou, ako keby ona sama bola tá, ktorá na neho zaútočila. Napadlo ju, že možno považoval za potupné, že sa ho zastal niekto zo slizolinu a navyše aj dievča.
Amy otvárala ústa, že konečne niečo povie, no skôr než stihla vydať jediný tón, predbehol ju Sirius.
"O čo ti, dočerta, ide? Vyzeralo to snáď, že potrebujem tvoju pomoc?" Amy rozhodne nečakala nič prevratné, no toto ju zarazilo. Neurobila predsa nič zlé.
"Teraz sme si kvit," hlesla a snažila sa, aby jej nebolo počuť v hlase sklamanie, no na to bola až príliš vyčerpaná. "Snáď si nemyslíš, že som to urobila pre tvoje pekné oči!" Toto už bolo lepšie. Teraz sa jej už podarilo vyčariť chladný nezúčastnený tón, ktorým maskovala svoje skutočné pocity. Otočila sa na opätku a kráčala chodbou preč. Úplne ju prešla chuť zahrabať sa v knižnici, nehovoriac o tom, že sa potrebovala skoncentrovať a utíšiť bolesťvo vnútri. Bola takmer na konci chodby, keď sa za ňou ozval jeho hlas.
"Nebudeš mať z toho problémy? Podľa Belliných slov by som typoval, že dosť veľké." Amy zastala a ostala k nemu otočená chrbtom. Zamračila sa. Nedokázala identifikovať tón, ktorým tie slová vyslovil. A veriť tomu, že tam počula niečo ako obavy, bolo naozaj absurdné.
Pokrčila ramenami ešte stále otočená k nemu chrbtom. "To teba naozaj nemusí zaujímať," hlesla unaveným hlasom, pretože práve teraz, v tejto chvíli si to naplno uvedomila. Následky...tie by mohli byť naozaj kruté. Nepatrne privrela oči, no hneď ich aj otvorila a pokračovala v ceste.

 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 adushQaaa adushQaaa | E-mail | Web | 13. dubna 2009 v 23:34 | Reagovat

kvasne zahlaviicko..xD

2 Leann Leann | 13. dubna 2009 v 23:47 | Reagovat

[1]: dik =D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama