16. kapitola Bezvýchodiskové

5. dubna 2009 v 21:12 | Leann |  Uväznená v osude


Keď Amy konečne dorazila do svojej izby, bolo okolo deviatej. Lucius ju dlho zdržal v spoločenskej a ona sa cítila ako zbitý pes. Prezliekla sa do pyžamových nohavíc a trička na ramienka a zaliezla do postele. Schúlila sa do klbka a zavzlykala. Z očí a jej spustili slzy. Dnes sa cítila obzvlášť zle. Predlaktie jej pulzovalo bolesťou a ona nevedela, ako to zastaviť. Po plači, ktorý jej trochu uľavil, zaspala.

Na druhý deň išla hneď po vyučovaní do knižnice. Hoci už mala naozaj iba štipku nádeje, znova chcela prejsť všetky knihy, ktoré majú čo i len minimálny súvis s reznými ranami spôsobenými čiernou mágiou. Trávila tam celé týždne, pretože takých kníh bolo v zakázanej časti naozaj požehnane. Ráno vstala, išla na raňajky, potom na vyučovanie, obed už pravidelne vynechávala, aby mohla ísť do knižnice. Po popoludňajšom vyučovaní sa znova až do večera zdržiavala medzi nespočetnými policami s knihami. Na večeru chodievala iba zriedkavo, lebo to pokladala za stratu času. Čím skôr nájde riešenie, tým lepšie.
"Slečna Montenegrová, mohli by ste prísť po vyučovaní do mojej kancelárie?" požiadal ju profesor Slughorn hneď po skončení dvojhodinovky elixírov. Amy na neho prekvapene pozrela hnedými očami s jemnými tmavoružovými iskričkami a prikývla.
"Áno, pán profesor." Hneď na to vyšla, tak ako ostatní z miestnosti a zamierila do knižnice.
"Zase ste tu?" pokrútila hlavou knihovníčka Pinceová. "Vy vôbec neobedujete?"
"Nie som hladná," zamrmlala Amy a išla si po svojom.

Hneď po vyučovaní kráčala po tmavej chodbe do kancelárie profesora Slughorna. Po prvom zaklopaní sa zvnútra ozvalo polohlasné "ďalej" a ona vstúpila.
"Slečna Montenegrová....posaďte sa."
Amy urobila, čo jej prikázal a sadla si na drevenú stoličku s tmavozeleným poťahom. Pozeral na ňu spoza stola a potichu si vzdychol. To ju trochu prekvapilo a nadvihla obočie.
"Potrebujete niečo, pán profesor?" spýtala sa a najradšej by odtiaľ bola zmizla. Z jeho upreného pohľadu bola trochu nervózna, a tak sa nepatrne zahniezdila na stoličke.
Slughorn sa oprel o operadlo stoličky a začal. "Už nejakú dobu pozorujem, že ste sa zmenili. Nie je to zmena k lepšiemu, slečna Montenegrová, a to isté si myslia aj ostatní profesori, ktorí tiež spozorovali vaše čudné správanie. Pán riaditeľ ma požiadal, aby som sa s vami porozprával a ja som to mal už dlhšiu dobu skutočne na pláne." Odmlčal sa a Amy napadlo, že jej dáva priestor na to, aby niečo aj ona povedala.
"Hm, neviem presne, čo tým myslíte. V prospechu som sa nezhoršila a na hodinách tiež nevyrušujem." Klamala. Vedela to ona a hádam aj on. Ale nechcela sa o tom rozprávať, pretože mu nemohla dať odpovede na jeho otázky.
"V tom máte úplnú pravdu. Ale mal som na mysli skôr to, že vás nie je vidieť na obedoch a večeriach. A vaši spolužiaci, takisto ako slečna Pinceová, ma informovali, že všetok čas trávite v knižnici a na fakultu sa vraciate až neskoro večer. Je to pravda?" spýtal sa jej priamo a Amy sa nemohla vykrúcať. Na priamu otázku existuje iba priama odpoveď.
"Áno."
"Vy nepotrebujete jesť?" Nadvihol jedno obočie a zadíval sa na ňu.
"Pravdaže potrebujem. Veď aj jem. Kvôli tomu, že som vynechala pár hlavných jedál, ste ma nemuseli volať." Amy reagovala trochu prudšie, ako mala v úmysle a trochu sa zasekla. Nechcela použiť práve tento tón.
"Slečna Montenegrová, zjavne si neuvedomujete vážnosť celej situácie. Zahrávate sa so svojím zdravím. Ak sa nezačnete správať rozumne a neprestanete s týmto nezmyslom, upovedomím vašich rodičov. Oni s vami už urobia poriadok." Slughorn na ňu uprel pohľad čiernych očí a ona sa zamračila. Nemal žiadne právo vyhrážať sa jej a už vôbec nemá právo niečo hovoriť jej rodičom! Rozzúrene vstala zo stoličky, ktorá sa takmer prevrhla. Už nedbala na to, čo je vhodné a čo nie, teraz ju riadil hnev a strach z toho, že by ju otec potrestal.
"Vy nemáte žiadne právo starať sa do mňa. Nemáte právo hovoriť niečo mojim rodičom. Je to môj život a ja si s ním budem robiť čo chcem a vám to môže byť úplne jedno!" vrieskala na neho Amy, potom sa zvrtla, rozrazila dvere pracovne a rýchlo sa náhlila preč. Samu ju vydesilo ako sa správala. Až teraz, po pár sekundách, keď sa trošičku upokojila, jej začalo dochádzať, že kričala na vedúceho jej fakulty! Pre Merlina, čo ak ju vyhodia zo školy?! Keby sa také niečo stalo, otec by ju minimálne zabil.

Dnes celkom nezvyčajne nemala náladu zahrabať sa v knižnici. Už dlhšie takmer vôbec nevychádzala z hradu a začali sa u nej prejavovať poruchy spánku. Rozhodla sa, že aspoň dnes strávi popoludnie vonku a trochu si oddýchne. Veď to už potrebovala.
Bol koniec februára a sneh sa stále držal. Vlastne sa zdalo, akoby bola teraz zima ešte tuhšia ako cez Vianoce. Amy vyšla von z hradu a kráčala k jazeru. Zhlboka sa nadýchla a tešila sa z čerstvého, studeného vzduchu. Oprela sa o veľký kmeň nejakého stromu a pritiahla si bližšie čierny habit. Len tak stála a pozorovala zamrznutú hladinu jazera. Jemný, no studený vietor ju šľahal do tváre a líca jej zružoveli. Aspoň konečne vyzerá ako človek a nie ako chodiaca mŕtvola. Cítila vo vzduchu mráz a usmiala sa. Cítila z neho život, ktorý jej tak veľmi chýbal.
Nemala náladu na premýšľanie. Už ju unavovalo neustále myslenie na jej nekonečné gigantické problémy...na je znamenie, na stále dotieravejšieho Luciusa a ich svatbu, na neustále vyhrážky jej otca, čudné chovanie jej matky, Belline rýpavé a nenávistné poznámky a v neposlednom rade pár búrkových očí, ktoré ju z času na čas uprene pozorujú vo Veľkej sieni a ktoré ju tak veľmi znepokojujú. Svižne potriasla hlavou, akoby jej to malo pomôcť dostať dotieravé myšlienky z hlavy. Nechcela na to myslieť, no keď sa jej to už raz zjavilo, nedalo sa to len tak ignorovať.
Rýchlo prešla k inému stromu, pred ktorým bola malá drevená lavička. Vyčarovala si dve deky, na jednu sa posadila a do druhej sa zabalila. Oprela sa a privrela viečka. Keby len nebola tak zúfalo sama! Ale počkať, veď má predsa Regulusa. Oponovala sama sebe v hlave a navonok sa zamračila. Áno, má síce Regulusa, jej jediného priateľa, ale on jej nevedel poradiť v ničom. Mohla sa mu vyrozprávať, ale nemohol alebo nevedel jej pomôcť. Táto situácia sa jej zdala dosť bezvýchodisková. Najmä teraz, keď mala pochmúrnu náladu.
Kedy sa to tak zvrtlo? V duchu dumala a prehrávala si svoj život ako na páske. Nemala také zlé detstvo. Je síce pravda, že rodičia ju nezahŕňali láskou, ale nikdy jej nič nechýbalo. Vždy mali dosť jedla, oblečenia, ešte pred školou ju učili súkromní učitelia, majú obrovský dom a vždy dostala to, čo chcela. Ale to bola ešte len malé dievča. Potom ale otec spoznal toho čarodejníka...Temného Pána. Odvtedy nepočúvala doma nič iné, iba chválu adresovanú na jeho osobu a keď sa k nemu pridal, začínalo to byť zlé. No a potom...nikdy by neverila, čo všetko sa môže za pár mesiacov stať. Mala pocit, že od začiatku školského roka sa jej obrátil celý život naruby a ona nemá síl a ani možnosť dať všetko do poriadku. Nehorázne ju to štvalo, pretože za to nemohla. Nemohla ovplyvniť nič z toho, čo sa stalo a práve to bolo na tom to najhoršie. Keby urobila nejakú chybu ona, mohla by si aspoň niečo vyčítať, ale takto... Takto si uvedomovala, že nech by spravila čokoľvek, vždy by to dopadlo rovnako...alebo nie? Môže svoj osud predsa len zmeniť? Veď Dumbledor jej vtedy v riaditeľni povedal, že vždy je viac možností, len im musíme dovoliť, aby sa nám ukázali. Lenže on nevedel o jej zúfalej situácii, pretože ak by ju poznal, niečo také by jej nehovoril. Neoživil by v nej pochabú nádej, že sa možno stane zázrak.
Amy si vzdychla a pritiahla si kolená k sebe. Objala ich rukami a položila na ne hlavu. Musí vyriešiť aspoň nejaké menšie problémy. Musí niečo vymyslieť! Prioritu malo samozrejme to jej prekliate znamenie, no ani po takmer dvoch mesiacoch sa nedostavovali výsledky. Zatiaľ nenašla nič, čo by jej pomohlo. Sľúbila si ale , že neprestane hľadať, no uvedomovala si, že zamerať sa iba na jednu vec a ignorovať všetko a všetkých okolo seba je hlúposť. Bola to hlúposť. Veľmi ľahko by sa jej to totiž mohlo vypomstiť. Koľko temných plánov a nechutných podrazov už mohli v jej neprítomnosti zosnovať tí dvaja? Lucius a Bella. A ona by o ničom nevedela. Lucius... Amy sa mu po prázdninách a po odhalení jej rany začala vyhýbať, no keď to zistil, dôrazne jej povedal, nech to už viac nerobí. A ona ho poslúchla. Nie, že by bola zbabelá...no, možno trochu, ale hlavne jej tie problémy nestáli za to. Tých pár chvíľ s ním pretrpela a bol pokoj. Jediné, čo sa na tom javilo trochu pozitívne bolo, že na ňu už nenaliehal. Často ju bozkával a obchytkával, no doteraz si nedovolil nič viac. Amy nevedela, čo za tým je, no nech to bolo čokoľvek, bola za to vďačná. O tej noci, keď s konal vianočný ples, už nehovorili. On sa k tomu nevracal a ona sa tomu tiež snažila vyhnúť. Bála sa, že keby to spomenula, mohol by chcieť dokončiť to, čo začal. Už len pri tej predstave sa striasla. Ešte že tam vtedy bol Black.
Zamračila sa a skrčila nos. Black. Ten arogantný tupý namyslený Black. Nikdy nevedela, ako sa má v jeho prítomnosti správať, a tak to vyriešila jednoducho...ignorovala ho. Dokonca po sebe už ani nevrieskali ako kedysi. Proste sa prehliadali. A okrem toho, od toho dňa kedy ju videl, ako objíma Luciusa pred učebňou transfigurácie na ňu už nepozeral tak často. Teda, aspoň sa jej tak zdalo. Ale čo bolo nanajvýš zvláštne a ona si to nevedela vysvetliť, bolo, že ju to nepochopiteľne sklamalo. Bolo to bláznivé a....čudné, no naozaj sa cítila byť...ukrátená a cítila niečo, čo sa veľmi podobalo ľútosti. Amy bola znechutená. Nechápala, čo to do nej zrazu vošlo. Toho človeka neznášala každou bunkou svojho tela a nevidela jediný dôvod, prečo to meniť. Rozladene sa postavila z lavičky a vybrala sa do hradu a dúfala, že ho po ceste nestretne.

 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama